Koniec

Raz aj ty pocítiš ten bozk

zavretých dverí láske

Budeš schúlený v rohu čakať na rad,

aby sa aj teba niekto spamätal

Budú to ťažké časi,

ale oni predsa prídu.

Plačúc budeš chodiť hore – dolu

po schodoch beznádeje

vrhnú sa na teba blesky sklamu

Budeš zavretý v kruhovitej miestnosti

svojej myšlienkovej víchrice

Nádej sa bude vzdiaľovať ako horizont,

Stále viac sa budeš do seba prepadovať

Výkriky nemoci sa budú ozváňať

v hlave plnej samoty

Únik z miestnosti šialenstva nebude.

Udierať budeš o sivé plechové múry,

ale zvuk z nich nevíjde

Márne sa budeš usilovať zabudnúť

Víly napomínania budú ti šepkať do ucha

A nakoniec keď sa presvedčíš ako je to

pochopíš, prečo som sa i ja vzdala...