Upírka

Slnko stúpa na samý vrchol oblohy

a s ním sa dvíhajú i moje oči.

Hľadia naň s odporom ako na hada,

veď mojím živlom je temnota noci.

Konečne zapadá, konečne vstávam

ako vždy sama, len s tieňom svojím.

Aj ten mi zmizne, keď vnorím sa do tmy

a sebe podobných niekoľko stvorím.

Zmietaní vášňou sa túlime k sebe,

na jeho tvári blaho sa zračí.

Zrazu sme vykríkli v spoločnom vrchole-

no on si myslí, že mi to stačí!

Zatínam zuby od jeho krku,

modlí sa k Bohu, no oči sa boja.

Snáď ee dúfa, snáď ešte verí.

Plamienok zhasol, hodiny stoja...

Aspoň v mojom vnútri, keď opäť vchádzam

do tmavých ulíc plných čerstvek krvi.

Sadám si k baru a hľadám si obeť,

nebude posledný, ale ani prvý.