ešte žiadny 1

Kráčala námestím, pomaly, nevnímajúc okolie, ľudí ani cestu. Jednoducho len šla. Po tvári jej stekali slzy a robili čierne fľaky na vždy dokonale upravenej tvári. Bolo jej to však úplne jedno. Chcela len kráčať dovtedy, kým od únavy nepadne na zem mŕtva. Do niekoho vrazila. Začal jej nadávať, ale keď zdvihla hlavu, zhrozený ustúpil dozadu, otočil sa a mrmlajúc odišiel. Asi sa jej zľakol. Musela vyzerať naozaj hrozne. Kráčala ďalej. Kdesi sa ozvala hudba, čo oznamovala že prešla hodina. Hodina od čoho? Od toho, ako sa dozvedela tú hroznú novinu v práci. Tie tóny ju preniesli do spomienok. Každý deň jej táto hudba ohlasovala, že je čas ísť domov. Každý deň sa v znení tejto melódie lúčila s Lukášom objatím, niekedy aj pusou. Vtedy jej pripadalo smiešne, keď niekto povedal, že lúčenie bolí. Hudba prestala hrať a vytrhla ju zo spomienok. Slzy sa jej s novou intenzitou pustili po tvári. Pobrala sa preč z námestia, preč od ľudí, čo na ňu zízali. Namierila si to k rybníku, do ticha. Tam si sadla na lavičku a zahľadela sa na vodnú hladinu. Odrážali sa na nej putujúce oblaky. Znovu sa preniesla do minulosti. Spomenula si na tie nádherné modré oči, čo sa na ňu stále pozerali. Nie iba pozerali. Doslova ju žrali, videla v nich túžbu, smiech a niekedy sa jej zazdalo, že aj lásku. Pche. Lásku? Len si to namýšľala, nič viac. Nikdy k nej nič necítil, bolo to len jej želanie. Len ju využil, a keď mu dala všetko, čo mohla, oznámil, že sa ide ženiť. Znovu sa rozplakala. Tentoraz to však boli slzy hnevu. Vzala zo zeme kameň s celou silou ho hodila do kačíc, čo si spokojne plávali po hladine. Netrafila, no ukľudnila sa. Znovu si sadla a vrátila sa o pár hodín dozadu keď Lukáš pred všetkými v práci s úsmevom oznámil, že sa žení. Všetci mu gratulovali. Aj ona. Veď musela, boli predsa kolegovia a kamaráti. Vyčarila na tvári svoj najšťastnejší úsmev, podala mu ruku a povedala cudzím hlasom, ako sa teší. Len veľmi ťažko zadržiavala slzy. Ani do očí jej nepozrel, zbabelec. Hneď po tom zašla za šéfom, že musí odísť a vyletela bez pozdravu z kancelárie. Bol taký zbabelý, že sa ani neodvážil povedať to najskôr jej a potom ostatným. Musela nepripravená čeliť tejto pravde. Hlupaňa, bola taká hlúpa. Vždy si držala od mužov odstup, tak prečo nie teraz? Ako je možné, že naletela jeho sladkým slovám. Ešte chvíľu sedela a rozmýšľala, ale už bol čas ísť domov, rodičia sa budú báť. Keď vstávala, zazvonil jej telefón. Bol to Lukáš. Nechcela to zodvihnúť, vedela, že by znovu podľahla. Hovor zrušila a telefón pre istotu vypla. Vytiahla zrkadielko z kabelky a pokúsila sa aspoň trochu upraviť si tvár. Potom sa pobrala na autobus a domov. Tam sa tvárila, že je všetko v poriadku, robila to, čo obvykle, ale večer sa zavrela do izby a preplakala celú noc.

 Ráno vstala nevyspaná, s červenými očami, opuchnutou tvárou a kruhmi pod očami. Vyzerala aspoň o 10 rokov staršia. Poriadne silná káva ju postavila na nohy a hrubá vrstva  make- upu zakryla, preplakanú noc. Vyzerala lepšie, hoci to nebolo ono.

S obavami vstúpila do kancelárie. Všade bolo veselo, veď sa blížilo leto, dovolenky, svadba... Zhlboka sa nadýchla a všetkých pozdravila. Ľútostivo sa na ňu pozreli (povedala im totiž, že starkú odviezli do nemocnice). Presunula sa k svojmu stolu, dala si ďalšiu šálku kávy a zahrabala sa do papierov. „Ivka, porozprávajme sa prosím ťa.“ Ozvalo sa jej za chrbtom. Jeho hlas ju vzrušoval a hoci bola na neho naštvaná, nedokázala sa ubrániť triaške, ktorú mala vždy, keď sa s Lukášom rozprávala. Poobzerala sa po kancelárii, nikto si ich nevšímal, ako aj mohol, nevedeli, čo bolo medzi nimi. Mlčala, nevládala odpovedať, znova sa jej do očí tlačili slzy. „Nechaj ma prosím ťa, odíď.“ Zašepkala. Viac nevládala povedať.