Z džungle

Som spotený, lepkavý a špinavý. Je ešte len desať hodín a slnko už robí z môjho okolia rozpálenú rúru. A ja som uprostred nej. Stratený. Nájdený.

Muchy, hady, šelmy. To všetko mi robí spoločnosť. Neprejde ani chvíľa, aby som si nemusel plesknutím z krku odháňať nejaký dotieravý, prerastený hmyz. Hmyz, ktorý túži po krvi. Rovnako ako my.

Ja a môj spolok. Na tomto mieste, ktoré by ste nevedeli vymyslieť – vaša predstavivosť by naň nestačila. Na jeho pach, zvuky a štruktúru.

Kráčame, sedíme, ležíme.

Hľadáme.

Napoludnie sa pokúšame najesť. Zvýšili už len konzervy. Bravčové mäso vo vlastnej šťave. Teplota dosahuje 39 stupňov. V tieni.

Potichu a s nechuťou skonzumujem svoju dávku. Sterilná chuť, z ktorej cítiť kovový obal.  Muchy sa okolo mojej konzervy množia ako po daždi. Ten na seba nenechá dlho čakať.

Leje. Hustý porast, mierne tlmiaci slnečné lúče by nám mohol prísť vhod, ale sila tropického dažďa vysoko presahuje výdrž listov. Do piatich minút sme premočení. Do hodiny zničení. Pochod so zvyškami výstroje v nerovnom teréne a za najhoršieho lejaku zdolá každého.

Dážď neprestáva. Skôr silnie.

„Pusti do mňa všetko čo máš ty sráč!“

Niekto sa zasmeje.

Ozve sa výkrik. Matne počuteľný cez bubnovanie dažďa. Také, ktoré vám trhá uši. Trhá tok myšlienok, ktorému by ste sa radi venovali a vracali sa v ňom k minulosti. A k hrôze, pre ktorú ste ju opustili.

Všetci sa vydajú za krikom.

Ja nie. Zostanem sám. Sám proti tomuto miestu. Tam, kde zistíte na čo naozaj máte a čo v živote naozaj chcete.

Sny sa už dávno nezaoberajú racionálnom.

Strhnem zo seba vestu a utekám. Naproti kvapkám. Bezhlavo. Po ceste narazím do stromu. V zúrivosti doň sekám mačetou dokým ju udržím v ruke. Dokým ma pichanie a páľava vo svaloch neprinúti ju položiť. Vyčerpaný zaspím.

Prejde deň. Asi.

Už zase svieti slnko. Vlhký a zároveň horúci vzduch. Dokonalé peklo.

Pochodujem ďalej v márnej snahe nájsť niečo pod zub. Nejaké cigarety. Tie tu nerastú. Tie sa spotrebovali už dávno.  Nikdy by som nemyslel, že mi tak bude chýbať dym v pľúcach.

Odporný smrad.

„Kurva! Kurva!“

„AAAAAAAAAAAAAAAA!“

Nie.

Musím byť opatrný.

Tichý.

Neviditeľný.

Nachádzam mojich spoločníkov. Mŕtvych. V horúčave rýchlo hnijúcich. Nie sú všetci.

Ich telá slúžia ako dokonalý obraz tohto miesta.

Muchy a ostatná chamraď už začali svoju prácu. Som nútený prehrabávať vaky a brať si konzervy.

Bravčové vo vlastnej šťave. Rýchlo ho do seba napchám. Priamo tam. Uprostred toho odokrytého, horúčavou a vlhkom zaliateho pohrebiska.

„Na tento výlet sa nezabúda. Tak to si píš.“

Snažím sa nájsť rieku. Cesta domov. Kde sa musím ísť pozrieť.

Musím si dať veci do perspektívy.

Mám premočené topánky, v ktorých priam cítite zvlhnutú kožu. Akoby vŕzgala. Dá sa prerezať nechtom. Ani to nebolí.

Chôdza je stále ťažšia a ťažšia. Malé halúzky, navlhnuté, potichu praskajú pod mojimi nohami. Vtáky vydávajú šialené zvuky. Muchy otravujú. Horúčava pripravuje o zmysly.

„Je tu niekto?!“

Z očí mi vytrysknú slzy. Ich slanosť mi vyštípava rany na tvári. Keby som tak mal lekárničku. Alebo aspoň zdroj čistej vody.

Hodiny sa mi už dávno zastavili. Čas sa tu delí len na deň a noc. Žeravé peklo a peklo v tme.

„Spievajte! Zabudnite na civilizáciu!“

Mal som sem ísť? Čo tí mŕtvi? Komu sa mám spovedať za ich životy? Už sa mi nikdy nepodarí pozerať sa súvisle do zrkadla.

Všetci sa zbytočne snažíme. Aj tak len priživujeme veľké monštrum. Monštrum, ktoré sa tu zabývalo a nedonútime ho odísť.

Tá horúčava!

Monštrum, ktoré žije z našich snáh, presvedčení a ich následných realizácií. Nie je úniku. Je jedno na ktorej strane stojíme.

Nachádzam jedného člena spolku. Krváca. Polomŕtvy. Priamo naňho svieti slnečný lúč prerezávajúci strop z listov. Pečie ho vo vlastnej šťave.

„Čo sa stalo?“

Z úst sa mu vyplaví krv zmiešaná so slinami. Dychčí. Začne nesúvislo mlieť. Niečo o bohu, zemi, slnku, vode, jedle, stromoch, bolesti, cigaretách, vodcoch.

Odchádzam preč.

Prejde deň. Asi.

Stále som tu. Počujem jeho hlas. Neviem nájsť rieku. V žalúdku mám kŕče. Experimentoval som so stráviteľnosťou okolia.

Had. Žaba. Plody.

Dochádza mi voda. A nejako neprší. Boh a jedlo. Slnko a bolesť.

Z pekla nie je cesty von. Je konštantné, cyklické.

Nevládzem.

Nevydržím.

Sadám si ku stromu. Nožom si zarežem do dlane.

„Len pekne pomaly. Slepo a hlucho smelo vpred. Len s predstavami...“

...

...

...