Orlando - V. Woolfová

Virginia Woolfová - Orlando

Orlando Virginie Woolfovej je ironizáciou doby. Dej sa odohráva od začiatku 16. storočia až po 20. storočie. Štyristo rokov pretavila Woolfová do štyridsiatich rokov dospievania a rastu nielen fyzického ale aj duševného. Woolfová tu vystupuje ako životopisec. Dojem životopisu umocňujú aj priložené dobové fotografie. Text by sme mohli rozdeliť na tri časti, prvou je alžbetínska doba, tu Orlando vystupuje ako muž, nasleduje 19. storočie a Orlando sa stáva ženou a nakoniec je to 20. storočie dospelosti a vyzretia.

I. časť: Opísané pocity, výkyvy nálad, od úplného šťastia do melanchólie, uvažovaní o smrti, môžu kopírovať autorkine pocity. Woolfová sa zamýšľa nad životom a smrťou avšak nedostáva odpoveď, ironizuje ju. „ Sme vari stvorení tak, že musíme denne užívať smrť v malých dávkach, aby sme vládali žiť ďalej? ... Je možné, že Orlando, vyčerpaný nezmerným utrpením, na týždeň zomrel a potom zase ožil? Ak áno, v čom spočíva podstata smrti a v čom podstata života? Keďže sme ani po polhodine čakania nedostali odpoveď na tieto otázky, pokračujeme v príbehu.¹ Na ďalšej strane Orlandova posadnutosť smrťou ( alebo autorkina? ) prerastá od irónie až k absurdite. Píše, že hroby sú základom života. Orlando vchádza do rodinnej hrobky a svieti si do všetkých kútov, „ aby sa presvedčil, že kosti sú riadne uložené, lebo hoci bol Orlando romanticky založený, miloval poriadok a neznášal, keď sa na dlážke povaľovalo čo i len klbko motúza, nieto lebka urodzeného predka ...“ ²

Hlavná postava – muž Orlando je takisto ako autorka spisovateľom. Lásku k literatúre opisuje ako chorobu, ktorou sa nakazil. „Nakazila ho choroba lásky k literatúre, keď pokročí, začína písať.“ Matéria, bohatstvo pre neho neznamená nič. Pri opise používa jazyk poézie, veľa metafor a prirovnaní. Woolfová má farebné, plastické vyjadrovanie. V niektorých momentoch máme dojem, akoby sme nazerali do domčeka pre bábiky, sledovali, čo sa v ňom deje, hrali sa s ním.

Woolfová sa zaoberá hodnotením tak súčasnej literatúry ako aj minulej. Alžbetínsku dobu ironizuje, posmešne ju nazýva zlatým vekom literatúry. Odsudzuje slávu, „sláva zväzuje ako tesný kabát, anonymita je temná, hojná, slobodná“.

II. časť: Metamorfóza Orlanda z muža na ženu je sprevádzaná rozprávkovým motívom, sudičkami: Nevinnosť, Cudnosť, Skromnosť, Pravda. Premena je symbolom rozorvanosti Woolfovej mysle. Zobrazuje lásku ženy k žene. Stáva sa ženou, ale stále miluje ženu. Orlando je jej vlastný životopis. Jej prerod, jej dospievanie. Orlandov prerod vo vnútri „ju“ donútil zmeniť pohlavie a šaty.

Woolfová a Orlando majú spoločnú lásku k literatúre, lásku k ženám, pocit nepochopenia, osamotenosti. Lásku k ženám a Woolfovej rozorvanosť symbolizuje aj obdiv k Sapfo a hlásenie sa k nej. Celá kniha je popretkávaná vnútornými monológmi.

Zámena identity alebo nejasná identita pohlavia sa v texte nachádza viackrát. Obdobu Orlanda nachádzame aj v postave Marmaduka Bonthropa Shelmerdina. V prvej časti textu, keď Orlando predstavuje muža, Marmaduk je ženou, v druhej časti, po metamorfóze Orlanda, zhadzuje prevlek aj Marmaduk a stáva sa z neho muž. Takže v každom prípade tvoria s Orlandom navzájom dopĺňajúcu sa dvojicu.

Významnú úlohu zohráva aj hra svetla a tmy. Orlando cestovala v koči so spisovateľom Popom. Ulice boli veľmi zle osvetlené, takže sa raz nachádzali v tme a raz v svetle. A práve na tejto neustálej zmene Woolfová výborne vykreslila aj zmenu názorov. V tme sa nám zdá všetko krajšie ako v skutočnosti. V tme si Orlando pripadá polichotená tým, že sedí vedľa nej taký skvelý spisovateľ, avšak svetlo zakaždým zmarí ilúziu a Orlando vtedy k Popovi cíti až odpor. Obdiv s odporom sa neustále strieda. „ Ilúzia ožila. Aké má ušľachtilé čelo, vravela si v duchu, ...aký veľký génius sa za ním skrýva!... najvznešenejší, najjasnejší lúč, - takto ospevovala vankúšik a svoj omyl zbadala, až keď prechádzali okolo lampy na Berkeley Square.“ ³ Woolfová sa takto pohráva niekoľkokrát až napokon Orlando dochádza k záveru, že „ Vo svetle pravdy miznú tiene a nám dvom to svetlo veľmi nepristane.“ ⁴

Orlando sa pokúša žiť s ľuďmi, ale tí ju nakoniec zakaždým sklamú a ona nachádza znovu čaro prírody.

„S dvanástym úderom prišla úplná tma. Mesto zaľahol búrlivý, lenivo sa prevaľujúci mrak. Všade tma, všade pochybnosti, všade zmätok. Skončilo sa osemnáste storočie a začalo sa storočie devätnáste.“ ⁵ Zmena počasia sa odráža aj na ľuďoch. Preniká do nich chlad a vlhkosť. Aj Orlando sa musí podriadiť duchu doby a preto sa vydá a práve za Marmaduka, potom ako zistí, že je mužom. „Je to možné, že nie si žena? A hneď si to museli dokázať ... pre každého z nich bolo objavné zistenie, že žena môže byť rovnako tolerantná a otvorená ako muž a muž rovnako zvláštny a jemný ako žena...“ ⁶. V tejto pasáži chcela Woolfová podčiarknuť, že aj napriek fyzickým rozdielom sú si žena a muž podobný. žena je samostatne zmýšľajúcou a chápajúcou bytosťou.

Avšak Orlando sa nepodrobuje úplne, pretože žijú oddelene. Postava si zachováva svoj vlastný názor na život a pohľad na svet.

III. časť: Na posledných stranách sa jej prelína minulosť s prítomnosťou. Vidíme rýchlo odvíjajúci sa sled udalostí. Minulosť prehovorí a uvoľní miesto pre prítomnosť. Hodiny pomaly odbíjajú polnoc. Hodiny a ubiehajúci čas zohrávajú svoju rolu aj v ďalších novelách Woolfovej.

Orlando udrie súčasnosť a ocitá sa v 20. storočí. Dospela po zrelú ženu, vyrovnanú zo všetkými svojimi „ja“. Po tom ako sa dokázala vyrovnať sama zo sebou, na scénu prichádza jej muž „ a vtedy zaznel dvanásty úder zvonu, dvanásty úder ohlasujúci polnoc, štvrtok jedenásteho októbra roku tisícdeväťstodvadsaťosem.“ ⁷