Dobrý nápad

    Bol chladný večer. Najviac to bolo cítiť na chodidlách - ten pocit studenou vodou presiaknutých topánok, ktorý sa pozvoľna vytráca s neúprosne postupujúcimi omrzlinami. Podľa pohybu pary z úst odhadoval smer, ktorým vietor vysával aj najmenší náznak tepla spod jeho bundy. Čakanie na autobus dlhšie ako 6 minút,navyše za takýchto podmienok, bolo pre Jakuba ako občana veľkomesta nanajvýš neznesiteľné. Zastávka bola prázdna. V strede holého priestranstva obklopeného panelovou zástavbou stotisícového sídliska, v ktorom sa nachádzal pozoruhodne sám, ho konečne začali hlodať výčitky.

     "...tie vodky a 4 basy piva, to bude snaď dosť na 3 noci, no a to víno, pre ženské, veľa vína ,to je dôležité!" mrkal okom Tomáš  - kapitán nákupnej flotily pozostávajúcej z 2 nákupných košíkov brázdiacich oceán Tesco. Jakub spoznal Tomáša v bare neďaleko svojho domu, kam občas zašiel po práci na rum s kolou melancholicky pozerať von na ulicu. Postavil sa s pivom v ruke Jakubovi rovo do výhľadu, prisadol si a niekoľko hodín mu vysvetľoval teóriu života. Barmanka im obom dolievala a smiala sa. Tomáš bol stále zábavnejší, otvorenejší a presvedčivejší. Bolo to príjemné stretnutie, a k Jakubovej radosti, nie posledné.

     "Čo blázniš! Budú tam všetci! Ženy! More chlastu!" rozvášnene vykrikoval Tomáš a rozhadzoval rukami. "Bude tam aj Adela, tá čo si sa k nej minule tak mal, čo?" uškŕňal sa a lakťom strkal do Jakuba.
     "Ale prestaň,k nikomu som sa nemal, bol to normálny rozhovor."
     "Aké prestaň? Ty prestaň byť zakomplexovaný! Ona je presne na takých ako si ty - veľký nos, mastné vlasy, hehe!" pobavene kýval na barmanku akože nič ale Jakub vedel že tá časť o jeho osobe nebol vtip.

      Cestou domov sa vlnil chodník a kľúč nechcel zapadnúť do zámku. Začínal si na to zvykať. V chodbe sa svietilo. Z izby zaznelo ženské povzdychnutie. Čakala ho doma, tak ako každý večer. Tichá domácnosť a dobre známy vyčítavý pohľad.
     Ten večer nemohol spať. Pociťoval zvláštny druh napätia. Adela bola krásna. Neuveriteľne krásna. Sedela vedľa neho, rozprávali sa spolu. Dotýkala sa ho...

      Nočný autobus hlučne prirazil k obrubníku. Vnútri bolo teplo a páchol alkohol odparený z množstva strhaných tiel vracajúcich sa z piatkového nočného oblúznenia. Kam sa vytráca tá eufória ktorá urobí každý blbý nápad  najlepším na svete a nepozná slovo nie? Postupne sa vyparuje z hlavy a ostane z nej len alkoholový smrad.
Bola chyba odísť a nechať ju samu. Bez akéhokoľvek varovania alebo vysvetlenia zahodiť všetky záväzky a myslieť len na seba. Ukojiť svoju prízemnú chuť. Zbabelo potichu ujsť, prehodiť veľkú plachtu cez všetko čo sa týkalo jej a zakryť tak neschopnosť obhájiť si podlý čin. Kam zmizla tá eufória v ktorej sa to zdalo byť správne rozhodnutie? Autobus vypúšťal do tmy skupinky neisto sa motajúcich postáv a hlas pokračoval v recitovaní zoznamu zastávok.

     "Naleješ mi ešte?" spýtala sa ho Adela s prižmúrenými hnedými očami usmievajúc sa ľavým kútikom. Nalial jej aj sebe. "Nevadí ti, že ťa takto držím?" pokračovala trochu neartikulovane a pokúsila sa o uprený pohľad do očí. V miestnosti už boli sami. Ostatní sa rozliezli po chate alebo vrátili do haly odkiaľ sa ozývali vtieravo sladké melódie. Jemne pohla perami ako keby chcela niečo veľmi opatrne ochutnať. Jakubovi sa zazdalo, že sa veľká plachta zavlnila, ako keby ju vietor chcel strhnúť a odhaliť jej tajomstvo. Ale nestalo sa tak. Adeline pery ho pripravili o myšlienky.

Bolo to ako keby našiel zmysel života, splnil si najvytúženejší sen, stal sa kráľom a všetci ho milovali. Jej vôňa bola v celej posteli a keď sa nachvíľu zdvihol, aby otvoril okno cítil ju dokonca zo seba. Adela spala so spokojným výrazom a postrapatenými vlasmi. Privinul sa k nej a vychutnával si ten nový, neprebádaný dotyk.

     Vystúpil z autobusu a ocitol sa opäť na priestranstve obklopenom stotisícovým sídliskom, na prázdnej zastávke, akurát s iným názvom. Vietor mu s chuťou vnikol pod bundu. Napriek tomu by si však najradšej sadol na opľuvaný obrubník a pozeral do prázdna. Bál sa ísť domov. Bál sa  okamihu kedy sa bude musieť vo svojej úbohosti  bľabotať nejaké klamstvo o tom, čo robil a kde bol.

     Na chodbe sa svietilo. Z izby sa ozval ženký vzdych. Zúfalý, vyčerpaný vzdych. Čakala ho, ako vždy. Vošiel do izby a pristúpil k posteli. Uprela na neho strhaný pohľad. Bola v ňom výčitka, sklamanie a zároveň naliehavá prosba. Pohla vysušenými perami akoby chcela niečo povedať. Jakub sa sklonil bližšie k nej.
     "...piť..!" zašepkala a zvraštila vráskavú tvár.
     Doniesol vodu a lieky od bolesti.
     "Prepáč mi..“ otrel si oči. „ už to nikdy neurobím... sľubujem...mami!"
Privinul sa k nej a zacítil nepríjemný pach. Odišiel navlhčiť špongiu.