Ľudská bytosť

Ludska bytost je tvor viac nez zaujimavy. Je to skor take prilis odosobnene oznacenie. Mozno je viac vyhovujuce - clovek. povazovany za pana vsetkeho. Nadradeny - pokoril prirodu, skrotil zvierata, dobyl vesmir, prebadal sam seba, t. zn. svoju psychicku i fyzicku cast. Ci je tomu naozaj tak je vecou viac nez diskutabilnou. Su taki, ktori sa takou myslienkou ani nezaoberaju ale su zaroven aj dva protipoly. Jeden suhlasi, druhy nie. Kazdy ma samozrejme argumenty. Sme svedkami castych kvazi vitazstiev a dokazania, ano - je to pravda. Dalsi objav, ktory potvrdzuje sikovnost tvora bez srsti, chodiaceho vzpriamene, pouzivajuceho rec a hlavne rozmyslajuceho nad svojim konanim. Ale zaroven sme pravidelne svedkami dokazania nasej malosti. Na to, aby sme lietali, potrebujeme stroje, tak isto na to, aby sme boli rychlejsi. Aby sme dobehli zameskane. Niekedy pouzivame tieto vymozenosti bezcielne, jednoducho preto, lebo mozeme. Vieme to, a taky maly, srtnaty skrecok nema sancu to dokazat. Ale predsa nie sme az taki silni. To, ze mame schopnost "dokonalejsie" rozmyslat, rozoznat dobre od zleho, spravne od nespravneho atd., nas robi zaroven aj slabym tvorom. Uvedomenie si tychto protikladov ma na pricine aj jedna velmi zaludna vec. A tou je svedomie. Je to strasne jednoduche slovicko a predsa kazdodennou sucastou nasho zivota. Zasiahne nas, i ked len okrajovo, aj v pripade jedneho rozka zjedeneho cloveku inemu. Mam? Nemam? Ale som hladny. Tak sa rozhodneme vykonat toto. Jeho vlastnik sa pokusi si ho vziat, ale nema co. Automaticky vznika neprijemny pocit aj na strane "poskodeneho". A kladie si otazku: Ako mi ho mohli zjest bez mojho vedomia, ci ho potrebujem alebo nie. Je to hlupost, malickost, ale ovplyvnuje nas. Aspon tych, ktori maju svedomie. Dalsou z malickosti nas zasahujucich su city, je ich obrovske mnozstvo. Pocit uzkosti, radosti, atd, atd.
Zivot je plny situacii, paradoxov, ironie, cynizmu a roznych pocitov, citov, ktore nas ovplyvnuju az takym sposobom, ze nam mozu ohrozit fyzicke zdravie. Preco? Tym sa zaoberaju tzv. odbornici. Clovek, neviem preco, nie je schopny zit, iba jednostranne. Jednoduchsie povedane, nedokaze zit cely zivot vysmiaty, bez akehokolvek zleho zazitku, a roznych dalsich. Je zaujimave, ze dokazeme tuto rovnovahu ovplyvnit iba ciastocne. Urcita rovnovaha, neviem preco, musi. Pouzijem priklad niecoho, co v mnohych aspektoch cloveka ovplyvnuje najviac - medziludske vztahy. Akehokolvek druhu.
Ako nestranny pozorovatel som svedkom situacii, ked jeden par sa ma fantasticky, rozumeju si, oproti tomu je par, ktory nedokaze zit bez toho, aby tiekli slzy, uzkosti, sklamania, strachu. Sme svedkami situacii, ked sucasne jeden par vznika, pomaly, bez istoty co bude dalej, no predsa je to novy zaciatok. A zaroven jeden par preziva dalsiu krizu. Dalsiu do poctu, ktora moze viest ku koncu niecoho. Preco clovek bez problemov nezvlada taketo situacie. Su jednotlivci, ktori si myslia, ze s triezvym rozumom taketo neprijemne situacie vzniknut nemozu. Ci je to pravda, to sa ukaze az ked sa sami ocitnu v takej situacii. Preco clovek zbytocne uvazuje a nekona priamo tak, ako je spravne? Je to tym, ze kazdy sme iny, toboz rozdeleni na dve rozlicne pohlavia? Odpoved znie: neviem, nechapem.
Mozno koniec, ktory nie je obvykly po urcitej uvahe, ale to by som uz nebol ludska bytost.