Na krátko II.

V očiach máš môj malý vesmír

Odráža sa v nich obloha

Dohola, na prst dohola....

Myslím, že som zhorela.Že už nenarastiem ani o piaď, ani o maličký hrnček....Už sa presne nepamätám, kto to povedal prvý.Možno, že vzadu za obrazom sa dymilo z cudzích očí a moje telo bolo novinovým ústrižkom z celkom iného príbehu.Možno nie.       Postavil si sa mi na nohy a dýchal mi do tváre horúci vzduch.Bolo mi smiešne a chcelo sa mi cikať a mala som v očiach.Slzy.V zreniciach sa mi leskli dve.Ako český kryštál babičky Soni.Malé kryštálové duritky babky Soni.....Keď si odišiel, poslala mi ich expres balíkom.Svadobný dar.A to je smiešne.Najsmiešnejšie zo všetkého.Že babka Soňa je takto nedobrovoľne na staré kolená ironická....                          Vysypala som ich do šatníka, pod tvoje veci.Trieštili sa v laminátovom vzduchu nášho bytu a vyletúvali v malých zhlukoch k okrajom stien...Obviazala som si dorezané nohy tvojou károvanou košelou Hugo Boss...de Paris...A v duritkových črepinách na zemi sa blýskalo a pršaloHádam na lepšie časy....              Lepšie časy neprišli – rovnako ako ty...Si neprišiel.Jazvičky na pätách pukajú a naťahujú sa.....Ja som to povedala prvá.Stál si mi na nohách.Boleli ma.A možno sa už vtedy jazvili.A možno sa im chcelo odísť,tak isto ako tým tvojim.Len nenašli odvahu....                     Nevzal si si ani len veci.Nechal si ich v byte, aby ma provokovali...Nahádzala som ich do vedra.Tvoje modré trčko ,,I´m big dog“, tvoje úzkoprsé jeansy, červené ponožky puma...Krčili sa v žltom plameni a černili biele tapety.Zhorela som vtedy s nimi.   Tak sa cítim taká drobučkáAko malinká lyžička na kávu.Bez cukru.Veď čo by som aj mohla miešať.....                     Už sa presne nepamätám, kto to povedal prvý.Možno, že vzadu za obrazom sa dymilo z cudzích očí a naša rozlúčka bola ústrižkom z celkom iného príbehu.         Možno nie....