Červené Lupene

Červené Lupene

            Stratil sa človek. Brod krvi steká dolu vyvretou sopkou, ktorú vyhasli už závetria treťohôr. Krv vyšplechuje na naše tváre. Ťaží plecia, vedomie, myseľ.  Lupienky červených kvetov ma zasypávajú v priezračnej vode, ktorú zamútila krv.

            Raz si dole, raz si hore. Sedím na lavičke. Vedľa mňa  Naďa šteboce s mladíkom, ktorý vsadil na náhodu a vyhral svoj vlastný život. Je bohatý, je taký bohatý, že sa mu odrobinky červených lupienkov váľajú po bunde.

            Zhrkotané zadumané tváre sa dívajú ako vchádzam, vcucnutá sama do seba. Aj ony sa vcucnú.

            Domov mám už blízko. Je taký blízky a zároveň taký vzdialený, že sa od neho nevládzem odpútať. Kráčam po ceste. Oproti mne sa konskou silou valí voz. Napriek zložitosti situácie moje nohy poslúchajú, neoťažievajú a ťahajú ma domov. Moja konská sila. Ten biely voz ma obišiel, no celú ma oblial krvou. Prší. Dážď sa skladá s červených lupeňov a zo sĺz uplakaných rodinných príslušníkov. Mlčky pozerám na hmlisto vyzerajúcu osobu obliatu krvou. Ešte predtým som zbadala smútok, bol taký intenzívny a boľavý, že sa mu už len ťažko pozdvihli okraje pier. Oči mal plné červených lupeňov. Nemohla som to nezbadať, bolo to tak zreteľné, že si to musel všimnúť každý. Každý človek s veľkým srdcom.

            Srdce, prečisťuje krv, ktorá koluje v žilách. Krv mizne a červené lupene zosychajú.

Nastal čas na nové ráno...