Na pieskovisku

            Moje formičky, moja lopatka, môj nový bager a moje krásne angličáky...

Všetko si ešte raz skontrolujem pred tým ako pôjdem za deťmi na piesok. Vždy tak čudne zazerajú, keď za nimi prídem. Len neviem, či sa im nepozdávam ja, alebo žiarlia koľko hračiek mám. Už im žiadnu nepožičiam. Tie hlúpe deti si to nezaslúžia. Vždy mi všetko zababrú alebo mi to postrácajú. Takto som prišiel aj o môjho indiána. Bol to určite apač. Mal vo vlasoch tri strakaté pierka a sedel na svojom nádhernom koni. Obaja boli bojovo pomaľovaní. Mal som ich zo všetkého najradšej. A tá hnusná Beáta mi ho pred týždňom vzala a zakopala niekde na vedľajšom pieskovisku.

     - Boris!!! Čo to robíš preboha živého. Ihneď Beátku pusť.

            Volala na mňa vtedy Mária. Je to taká stará pani, s ktorou bývam. Vlastne ani neviem, kto to je.

S chuťou som Beátu ešte raz potiahol za vrkoč. V ruke mi zostalo pár vlasov.

To máš za to, ty hlupaňa. Smial som sa v duchu, keď ma Mária naháňala okolo pieskoviska. Ale ja som rýchlejší ako ona.

            Veru. Už im nič nepožičiam. A ak mi niečo zoberú, tak to nažalujem.

     - Brrrrrm brrrrm.

            Závodím so svojimi autíčkami po krásnej pieskovej dráhe, ktorú som si postavil. Som na seba pyšný.

     - Ahoj Bolis.

            Hneď som vedel kto to je. Radšej som sa ani nepozrel hore, lebo by som ju musel znova vykvákať za vrkoče.

     - Nič ti nepožičiam. Choď preč. Počuješ?

            Ale odporná Beáta stále stojí predo mnou a zíza ako sa hrám.

     - Plosím, nepožičiaš mi ani túto folmičku? S Peťkou si pečieme koláčiky a hviezdičkové nám chýbajú. Plosím. Ja ti požičiam svoju Vikinku.

            Nenávidím to jej losplávanie! Už má tri a pol roka a stále nevie R.

Stojí a nešikovne si prosebne šúcha dlane. Malíčkom totiž drží tú svoju odpornú Vikinu. Je to jej poodieraná handrová bábika. Nikam sa bez nej nepohne.

     - Nepožičiam ti nič. A neviem na čo by mi bola tá tvoja handra. Stratila si mi môjho apača. Ak chceš formičku tak mi ho musíš nájsť.

            Beáta sa konečne rozhodla odísť. Zošpúlila pery a s trasúcou sa bradou sa otočila. Myslel som si, že mi ide nájsť indiána, ale ona sa vybrala presne na opačnú stranu. To ma už vytočilo.

     - Lozlev sa! Lozlev sa!

            Kričal som na plné ústa.

     - Beáta odpolná. Fult mi stláca hlačky. Lozlev sa! Tak ti tleba ty hnusoba.

            Ironicky som za ňou kričal.

Beáta s plačom utekala za svojou mamou a ja som si všimol, že všetky deti a rodičia na mňa udivene pozerajú.

            Keď som víťazoslávne zakončil svoju reč, zrazu ma za ruku schmatla Mária. Bleskovo mi nahádzala hračky do kýblika a ťahala ma domov. Teraz som sa pre istotu rozplakal ja. Ale Mária sa nijako obmäkčiť nedala.

Baba stará. Teba mi bolo treba ako čertovi svätenú vodu. Zatrucoval som si sám pre seba. Mária ma ako zmyslov zbavená ťahala preč. Div mi ruku neodtrhla. Čo si o sebe vlastne myslí?

     - Hlupák starý! Osemdesiat rokov má, ale stále bude tým deťom robiť napriek. A ja aby som ho stále strážila, dedka starého bláznivého.