Bábika

Bábika z porcelánu sedí na polici,
a ja sa usmievam ako po opici.
Prečo si bábika prečo si videla,
ako mi slza podlahu skropila?

Veď úsmev nasilu nie je fakt o ničom,
veziem sa do školy so slepím vodičom.
Stáva sa zo mňa smútiaci darmodej,
a veľká rana je na duši na mojej.

R: Kiež by som Bože na všetko zabudol,

teraz tu húlim jednu za druhou,

a pritom pijem jablčné víno.

Och aký je hnusný ten prašivý život.

Tak vidíš bábika láska je krutá,
chvíľu ju máš a hneď ťa spúta.
A keď potom odíde ostane rana,
ja už som sám a ty nie si sama. 

R:

Je zo mňa Darmodej čo nebude šťastný,
čo vôbec už neverí, že život je krásny.
Tú báseň dopíšem a potom padám,
A už ma nebude mať nejaká rada.

R: