Písmák "Prémia, hajde..."
"Nechaj ju, mala zlý sen..."
"Ktorý dva G Bernal to bol tentokrát? Už pred týždňom sa jej prisnilo o zle vychovaných chlapčiskách..."
"V tomto sne nemá prsty Almodóvar."
"Hej? Prestalo pršať. Poďme sa prejsť."
"A čo tvoja doga?"
"Zakážem jej španielčinu."
"To musíš inak poriešiť."
"Dobre, ale daj mi cigaretu."
Moja sestra je ako Gerárd Depardieu. Vynikajúci herec, ktorý sa nevie a hlavne nechce umierňovať. Moja sestra je priama čiara. Teší ju byť živou. Preto robí tie veci... Aj keď to nemá ako anjel dovolené. Preto so mnou komunikuje, preto dlhokánsky premýšľa, preto sa ráno o tretej tmolí po tichom byte, preto fajčí a preto pestuje nechtíky, šalviu, medovku... Má náročné poslanie. To preto je taká. Strmá. Ale tá jej sokratovská taktika sa mi páči: "Ja nič, ja len...Čo ty myslíš?" /"Nada, nada, pero... ?Que tu piensas? Bien, hay que fumar."/
Prémia mala psie nočné mory a my sme mali v kúte izby veľkého chlpatého nočného motýľa. Zatiaľ čo sme ja, moja sestra a Prémia freudovsky sledovali náš problém, čumela na nás. Mrkala chlpatými očiskami zakaždým, keď niektorá z nás pripomenula, že to sa nám len tak nesníva, že to je jeden z dvoch životov, ktorými existujeme. Začína ustlaním si, pyžamom, modlitbou. A potom už len tá strieborná nitka, ktorá nás spája s naším telom. Motýľ sa rozhodol zakročiť. Vtom do kuchyne vleteli s výskotom traja pomätenci. Prémia sa obáva ďalších nočných môr.
Sestra navrhla vtáčie mlieko a priniesla nechtík s popolníkom. Ja šľahám bielky s cukrom, ona triedi videokazety. Dnes sa bude pozerať Manhattan. Milujem tú vetu o "metafore úpadku súdobej kultúry" a hrdinu Isaaca. Vždy keď vyhlási: "Nevdychujem dym, z toho je totiž rakovina. Ale cigareta mi tak sekne, že nemôžem nefajčiť," usmejem sa na sestru. A keď o malú chvíľu zopakuje: "Neviem vyjadriť hnev. Namiesto toho mi narastie nádor," sestra sa uškŕňa na mňa.
"Prémia, hajde k nám..."
Záver večera je brilantný. "Musíš ľuďom trochu veriť. Každý sa neskazí."