Upratovacia čata alebo Z denníka bulvárneho novinára

V mojom podvedomí sú mi akísi povedomí. Vedomie aj svedomie ma upovedomuje, že sa vedome dopúšťam chyby, keď len tak nevedomky dávam svojmu okoliu najavo, že sú v podstate široko-ďaleko všeobecne sakramensky povedomí. Trasiem sa ako osika. Predomnou sa črtal malér. Nielenže som sa zamotávala vo vlastnej intrapersonálnej forme komunikácie, ale navyše tí dvaja trielili rovno ku mne.

Spoznali ma. Do šľaka! Usmievam sa, reku, už nemám čo stratiť. Iba ak príčetnosť, počestnosť, ešte aj zhýralosť a neuveriteľne skromnú slovnú zásobu. Kývnem pohľadom, nevinne sa tvárim. Hompáľajú sa rovno ku mne. Aj so mnou sa točí svet. Pohojdávam sa na slučke všedného smetia. Čochvíľa pocítim ten euforický let bez tiaže. Pred očami sa mi premieta moja existencia. Myslím, teda som. Ale keby som bola vtedy bývala myslela o trochu viac, mohla som byť aj naďalej. "Ty klámeš, podvádzaš a hrózne sa podóbaš na upratováčku!" gáni na mňa ten vpravo, zatiaľ čo henten vľavo vyzvedá: "Rozúmieš, što chápem?" Prišlo mi nevoľno. To je môj definitívny zánik. Vzbĺknem a zhasnem totálne. Bude to paranormálna smrť, zapríčinená magnetickými vlastnosťami Zeme a dvomi litrami ruského benzínu.

Môj popol omylom povysávajú a pochovajú v uličke za ruskou čajovňou (tu som rozmýšľala, či by nebola predsa len vhodnejšia práčovňa, ale nedalo sa písať o niečej špinavej spodnej bielizni). Spočiniem medzi rybacími očkami a zvyškami cviklového boršču, hneď vedľa Borisa Ivanoviča, Piotra Mikajloviča a niekoľkých obhorených pasov. A tých mačiek! Alergia je moja smrť.

Pred zrakmi sa mi premieta celý život. Predpubertálne obdobie, pokročilé štádium puberty a ten postpubertálny zvyšok. Som mladá. No príliš zvedavá, uvravená a teraz aj nervózna a navyše so všetkymi príznakmi očitého svedka. Matka mi vždy prízvukovala, že vedia, kde bývam. Ale to, že tou upratovacou čatou nemyslí smetiarov, o tom sa nezmienila nikdy. Bola to Talianka. Výroky rodičou sú patologické.

Mne už odzvonili. A tých rolničiek mám teraz plný priestor lebečný. Bude po mne, pretože sa neviem vmestiť do dvadsiatich riadkov. A pritom som zvolila desiatku písmo. Byť stručnejším udavačom ma na žurnalistike neučili. Preto som sa namočila do tejto šlamastiky a ide po mne mafia a zväz odborárov. Všetko sa mohlo skončiť inak. Stačilo sa nehrabať v nesprávnom odpadkovom koši s "chústočkou" na hlave a v kvetovanej zástere. Mohla som si obliecť burku.

...takto som sa stala citlivou na kdejaké jednania zo životom a smrťou, a módne témy ako snobizmus a mafia, zneužívanie liekov a neplodné intelektuálske úvahy. Písať o komplikovanej láske sa práve učím...