"Prečo si vtedy musela odísť?"

"To je tak dávno, nepamätám sa."

"Hm, ani ja si nedokážem spomenúť na začiatok. Prvá spomienka to sú naháňačky s bláznivými baranmi nášho dedka. Presnejšie utekačky."

"Dedko mal ovečky?"

"Hej, v takej ohrade pri senníku na záhrade. Keď sme chceli na jabloň, museli sme byť vééľmi odvážni."

Prémia zbystrila špicaté sluchy. Tvárila sa pobavene. Aj piškóty jej už tak nešmakovali. Chcela počuť o tom, ako nám ten baranisko zbúral stan z deky. Jednoducho povolili štipce.

"Stretávaš ho niekedy?" zoskočila som zo stola a prebehla k divánu.

"Koho? Dedka? Hej. Asi si dám cigaretu."

A to znamenalo, že je po rozhovore. Aj Prémia zosmutnela. Položila si veľkú hlavu na moje kolená a začala počítať dedkove ovečky. A keďže mal môj starý otec dovedna päť oviec a toho nešťastného stanobúrača, zaspala s pokojom amatéra.

Po chvíľke sa sestra vrátila s veľkým papierovým vreckom a vytiahla z neho akúsi nádobu.

"Dedo odkazuje, že si to máme najprv ohriať, ale nie príliš, inak sa nám to chytí žalúdka."

Môj dedko bol vynikajúci kuchár. Vždy všetko poriadne miešal a korenil. A keď piekol.. Vždy vravieval: "Nejidž to takoj horečoj, bo sa ty jimeť žalutka." :)