Lavička

Dom som kúpil pred asi štyrmi rokmi a ku kúpe ma priviedla jediná vec. Mŕtvola predošlého majiteľa pokojne si sediaca za domom na lavičke.

   Obľuboval som popoludnia a večery, čo som pri ňom sedel. Spočiatku som tak robieval asi raz za týždeň, neskôr častejšie. Rozprával som mu o svojich problémoch, či niekedy i čítal – a on počúval. Pravda, nedal som mu veľmi na výber, no mal som pocit – zrejme to zavinili jeho hlboké múdre oči – že i keby bol býval živý, moje rozprávania by ho zaujali.

   Musel mať zmysel pre krásu, estetično. Neraz sme spolu pozorovali západ slnka za neďaleké hory. Obaja v akomsi záhadnom stave, v ktorom sme sa neodvážili ani žmurknúť, aby sme nezničili čaro okamihu.  

   Môj vzťah k nemu sa menil. Najprv pre mňa znamenal jednoducho mŕtvolu, ktorá robila môj príbytok zvláštnym, odlišným od iných. No ako som sa naučil vysedávaniu s ním na lavičke, pocítil som k nemu úctu a neskôr i priateľstvo. Občas som si namýšľal, že je to obojstranné, hoci som dobre vedel, že môj mŕtvy kamarát už nemohol nič cítiť.

   Keby ste však videli jeho oči! Bolo v nich porozumenie, pochopenie. Akoby mi nimi naznačoval, že hoci nemôže hovoriť, vníma a chápe ma.

   Jediný raz, čo som sa s mojim priateľom nezhodol, bolo keď začal veľmi nepríjemne smrdieť. Zavinil to rozklad jeho tela a fakt, že sa odmietal kúpať. No zvykol som si. Priateľov treba brať takých, akí sú.

   Všetko bolo až príliš krásne, aby to pretrvalo. Osud tvrdo zasiahol.

   Ako som sa jedného dňa vrátil z práce a tešil sa na posedenie s Antonom – tak sa mŕtvy starček volal – uvidel som na jeho tvári vtáka. Už jeho farba naznačovala pohromu. Mimovoľne ma premkol zlý pocit a rýchlo som havrana odplašil. S úzkosťou som pribehol k Antonovi a pozrel do jeho tváre.

   Zlý vták mu ju úplne dokaličil. Vyďobal mu obe oči a taktiež kožu na pravej strane nosu. Z predtým tak múdreho, rozvážneho a pokojného starčeka sa stala príšera.

   Prirodzene, bolo mi smutno, aj som si poplakal.

   Ten deň som s ním neposedel, skúsil som to však na ďalší. Sadol som si k nemu na lavičku a pozerali sme na západ slnka. Nebolo to však ono, naše neviditeľné puto, čo nás dovtedy spájalo, bolo zničené.

Dnes som v dome naposledy. Predal som ho akejsi death-metalovej kapele, ktorá ho odo mňa kúpila pre ten istý dôvod, ako som ho kupoval ja. Nanešťastie, v mŕtvole sediacej na lavičke nehľadali porozumenie a ponaučenie, ale inšpiráciu pre svoju hudbu.

   Viem, že som tým starčekovi ukrivdil a ublížil a zničil tak zvyšky priateľstva, čo medzi nami zostali.

   Dúfam, že keď ho v novom domove nebudem vídavať, výčitky ma nebudú trápiť tak, ako by som si zaslúžil.