Zápisky na ceste stratégie

Postrehy zo štúdia stratégie a praxe budó (cesta boja) - život samuraja v reči europana.

2. Zápal je vlastné ospravedlnenie

2. Každý sme si všimli, akým pocitom nás napĺňa človek so zápalom k veci. Vravíme: To je hlupák!; Šialenec. Ale keď prejde okolo, uvoľníme mu miesto, aby prešiel, a v kútiku duše mu držíme palce. Planúť pre vec by mohlo znamenať fixovať myseľ len na ňu. Fixovať myseľ na jednu vec môže byť zlé, ak naša myseľ je rozhádzaná. Ak putuje sem a tam, zachytáva sa veci, ktoré nás pútajú len zo žiadostivosti. No fixovaná myseľ, ktorá je pevná, nemá body záchytu a smeruje priamo a nekompromisne k cieľu. Pritom naše telo, čo nám normálne má slúžiť, sa priamo podriaďuje tejto planúcej mysli a reaguje na vonkajšie podnety priamo a nezištne. Uvediem jeden známy príklad. Keď stojíme proti nepriateľovi s vytasenými mečmi a on sa rozhodne tnúť. Naša myseľ rozhádzaná jesť, tak sa zastaví na meči. Predmetom našej mysle je meč a vtedy umierame pod jeho ostrím. Pretože naša myseľ sa fixovala na objekt (predstavu mysle). Z praktického, prežitého, hľadiska sme stratili čas, ktorý potrebujeme na reakciu. Myseľ sme naplnili pojmami ako strach, odvaha, únik, obrana, parýrovanie, pohyb, reakcia. Myseľ blúdi po každom z nich, až nakoniec nevydá správny príkaz telu a my umierame. Teda človek, ktorý planie pre vec, je tvorcom sveta, v ktorom je jediná morálna zásada cesta k cieľu. Niet zábran, niet prekážok, niet pochýb. Z toho vyplýva, že sa nedá človek odsúdiť na základe zápalu k veci. Zápal, tak ako aj oheň, je očisťujúci. Súd totiž povstáva z viny a človek so zápalom nenesie v sebe nič ako známku viny. Iste, jeden môže namietať, že zápal môže povstávať aj z viny a to práve ako náprava tohto prehrešku. A to tak, že motivátorom je vina, zapálený nesie v sebe vinu ako motiváciu zápalu. No zápal nie je ospravedlnenie, zápal je spontánne navedenie mysle k cieľu. Fixovaná myseľ je zlá. Ak budeme fixovať myseľ na úspech, nebudeme pozerať na veci, ako ho správne dosiahnuť. Myseľ sa musí rozložiť v tele a cieľ sa musí stať spontánnym. Alebo natoľko vytúženým, že nám netreba naň myslieť. Túžba je tiež zlá. Tak budeme túžiť po úspechu, budeme fixovať telo i myseľ naň. Je to ťažko napísať. No človek posadnutý vecou je vášnivý človek a neuspeje nikdy vo svojej snahe preto, že z vášne je na krok k túžbe a túžiť neprestaneme nikdy, je to prirodzenie túžby. A tak sa deje, že posadnutý vymení život (cestu, snahu...) za túžbu. Človek so zápalom je iný, nie je posadnutý. Zapálený je ten, ktorý vymení túžbu za život. Výstižne slovo pre zápal je disciplína. Toto treba premyslieť, nie si prečítať. Vec je tá, že zápal neospravedlňuje nič, lebo po tom netúži. Zápal svojou zbavenosťou túžby ospravedlnil všetky prehrešky.

3. Zúfanie je znak slabosti.

3. Slabosť je pre mňa tým, čím sa človek v momente núdze odvracia od cesty k zákutiam svojich túžob. Zúfanie som preto dal medzi prvé. Ak je situácia vyhrotená, nálada napätá a tlak sa zväčšuje, človek si začne zúfať. Zaleje ho zúfalosť a márnosť. Pocity, ktoré mu fixujú myseľ, pocity, ktoré ho dokonca zbavujú zodpovednosti, ba až mu vnucujú pocit vlastnej dôležitosti nad vecou. Opovrhujem tým. Nevravím tu o pesimistických vyhliadkach na úspech, nie, pesimizmus je z môjho hľadiska prospešný. Hovorím o zúfaní a márnosti. Zúfanie dovoľuje pochybovať, pochybovanie je slabosť. Pochybujeme a myseľ sa kolíše. Pochybujeme a staviame sa nad vec. Z hľadiska stratégie nástroj nesmie byť viac ako remeselník. Ale nesmie byť zneužitý v neprospech. Ak sa meč stáva objektom nášho boja, nakoniec prehráme. Tak ako aj v stratégií vo veľkom, ak sa armáda stáva viac, než generál (vec, kauza). Zúfalý duch bude poskakovať po "zadných dvierkach". Miesto toho, aby pozeral na priamu cestu vpred, bude pokukovať po mieste, kade sa vypariť. Armáda, ktorá podľahne zúfalstvu, stratí formáciu, stíši bojový výkrik až nakoniec bude snaha márna. Toto je dôležité si uvedomiť, pretože aj v boji muža proti mužovi je to rovnaké. Stáť pred nepriateľom znamená mu čeliť. Útek je tiež možnosť, tak ako aj cesta. Útek nie je zlý z hľadiska stratégie. Zúfanie áno. Zúfalý duch utečie, no skryje sa. Útek z boja sa líši tým, že duch a odhodlanie je nepoškvrnené a stiahnutie vojsk ma taktický zámer. Inak povedané, ten, kto zúfa sa bojí slúžiť. Je to akoby kladivo odmietalo tĺcť, meč sa bál parýrovania, sviečka horenia...

4. Myšlienky začínajú herézu; heréza začína zadosťučinenie.

4. Stojí ríša. A v nej vznikne hnutie, ktoré ma svetské ambície. Vzišla dogma a v nej sa zjavil reformátor. Toto je nemysliteľné. Krv, ktorá bola preliata a činy, ktoré boli previnilé majú stáť za objekt vlastnej ochrany. Nárok stať sa potomstvom diela Veľkých je tá najväčšia pocta, akú si smrteľná forma zaslúži. Pretože títo martýri, ktorí ponúkli svetu svoju obetu a myseľ vine pre životy budúce, tvorili svet, na ktorom sme odchovaní, svet, ktorý nám dáva vzduch, chlieb, jazyk a vôľu. Ak by svet povstal zo skutkov slabochov, boli by sme hnaní pudmi, ktoré viažu slabocha do kúta tmavej cely. Každý, bez ohľadu, kto pre vlastné pohodlie, pravdu, či iný rozmar vezme v úmysel svoje domnelé "ja", postavy ho do sveta objektov a premýšľa o vzťahoch medzi nimi, dopadom pre jeho prospech a pohodlie, zasluhuje pozornosť ako nepriateľ. Ľudská povaha je veľmi prostá. Jediná vec, čo človeka robí ustráchaným, je život. Dokonca mnohí považujú život za to najcennejšie. Toto nie je správny postoj. Povýšenie života na úroveň zmyslu je slabé! Čo urobí človek, ktorý si uctieva vlastný život? Bude plniť svoju myseľ obrazmi pohodlia, dlhovekosti a strachu zo smrti. Takýto človek sa ľahko stáva pohŕdavým a bude hľadať spôsoby ako si zaistiť svoje potreby vo svete, do ktorého sa narodil. Dlhovekosť je dar, pohodlie je odmena a strach motivátor, nič z toho si nezasluhuje "heretik". Človek, ktorý požaduje odmeny, dary a motivácie od sveta, ktorým pohŕda. Je prirodzené, že takýchto ľudí je veľa, ba dokonca si trúfam tvrdiť, že väčšina. A teda je aj prirodzené, že budú kooperovať. Nemusia nutne ísť proti Impériu, no vyčleniť sa znamená pohŕdať. Pohŕdavosť je cnosť povýšených a to sú tí, ktorí formujú veľké veci. Veľká vec vznikne vtedy, ak bude čeliť a vyhrá nad inou. Ich ambície sa v konečnom dôsledku dostanú do konfliktu s Impériom. Dajte človeku čas a vymyslí vám, že stáť na stráži je nepohodlné. Dajte človeku priestor a povie vám, že oný svet je lepší. Dajte človeku myseľ a vymyslí reformu. Dajte mu zbraň a povedie revolúciu. Zadosť je preliať krv v mene martýrov, ktorí budovali Veľké skutky.

---