Tajomstvo 5.

Ja, nečakala som to. Nevedela som ako reagovať, pozrela som sa naňho. Chcela som niečo povedať, no pobozkal ma. Keď prestal pozrela som naňho so slzami v očiach. Nečakal takú reakciu. Zľakol sa, že čo sa stalo.

Postavila som sa a tisko som povedala „ Nie, Filip, nie...prosím prepáč mi to“ a rozbehla som sa naspäť do chaty. Filip sa rozbehol za mnou a v polke ceste bol pri mne.

Chytil ma za ruku otočil k nemu a povedal. „Prečo nie? Spravil som ti niečo zle alebo ma neľúbiš?“ Vtisla sa mi slza do oka a pomaly stekala po mojom líci. „Nevieš o mne všetko, nikto z vás to nevie. Bála som sa vám to povedať, lebo by už nič nebolo také ako pred tým.“

Ani neviem prečo, ale začala som mu to tam rozprávať.. “zomieram“  zašepkala som. Filip zostal zarazený. Stál tam neschopný niečo povedať. Slzy mi tiekli čím ďalej viac a už som mala celú tvar premočenú, ale pokračovala som. „ Mám rakovinu, na mozgu, lekári mi nedávajú veľkú šancu“

Videla som ako stekala Filipovi slza po tvári. Plakal. Objal ma, tuho a predsa tak, že mi neublížil. Stály sme tam v objatí a len sme plakali.