NOC Z MNOHÝCH

Noc. Je sama. Zase jedna z tých nespočetných štvrtkových nocí, keď má to šťastie byť sama. Sú to ale zvláštne momenty. Všade je tak pusto. Je to, akoby sa záhadnou zhodou náhod ocitla kdesi na konci sveta. V tej najväčšej a najpustejšej diere tohto sveta. Kde nie je svetlo, iba neónky, kde nie sú ľudia, iba zdiaľky, matne sem doliehajú. Ale má to rada. Aj keď je to desivé a strašné. Aj keď vtedy tak intenzívne pociťuje, že je vlastne sama. Sama za seba. Ako každý na tomto svete. Ale bytostne to cíti až vtedy, keď sa ocitne sama medzi štyrmi stenami uprostred noci. Tichom by sa dalo prechádzať ako jesennou hmlou kdesi v parku. Z rohu vychádzajú prízraky a snažia sa v nej vystupňovať zúfalstvo. Vidí ich tváre, ich výraz, je voči nim úplne bezmocná. Noc je sama osebe dosť strašná. Je taká dlhá pre človeka, ktorý je sám. Je taká dlhá pre ňu. Niekedy sa bojí ísť spať. Preklína noc a prírodu, ktorá sa postarala o to, aby človek noc čo noc potreboval regenerovať svoje úbohé, slabé a vyčerpané telo. Noc je tak rozporuplná. Áno, je unavená. Dokonca veľmi, veľmi unavená. No predstava spánku je ako peklo. Leží s otvorenými očami a tupo hľadí do hlbokej tmy. Hlavou sa jej honí toľko myšlienok. Nenávidí ich všetky. Najradšej by ich podupala ako malé slizké šváby, ktoré vyliezajú z tmy. Vydávajú pri tom jemný šuchot, ktorý je síce neškodný a nepatrný, pokiaľ človek netuší, že sú to zvuky prítomnosti malých drzých chrobákov. Také sú aj tie myšlienky. Je príjemné myslieť, rozmýšľať, premýšľať, vymýšľať, zmýšľať, domýšľať a všetky tie -mýšľať, ak sa celý proces myslenia neuskutočňuje za takých okolností v hlbokej tme. Vtedy musí takmer nutne uvažovať nad smrťou. Je to to, čo ju desí? Je smrť to, čo ju desí alebo to, čo by bola schopná urobiť? Bola by to schopná urobiť? Stále si musí klásť tú otázku. Do očí sa jej hrnú slzy. Sú slané a stekajú je po celej tvári. Takmer s istotou sa jej musia dostať do úst. Potom ich cíti kdesi na jazyku, tú ich nepríjemnú slanú chuť, je jej z toho zle, ešte šťastie, že vtedy si to až tak neuvedomuje. Všetko by bolo inak. Všetko by bolo inak, keby, keby... je to taká nepodarená myšlienka, ktorá nemá šancu na úspech. Ako všetky slová, ktoré vôbec neodzrkadľujú skutočnú realitu. Niekedy jej ľudia pripadajú smiešni, najmä tie ich hlúpe a nafúkané reči. Kam to vedie? Cíti sa stratená. Taká stratená. Nikam nepatrí, nikam sa nemôže zaradiť. Nebaví ju to už. Takto mieriť z miesta na miesto. Vstala a pomalými opatrnými krokmi prešla ku dverám. Sčasti po pamäti, sčasti inštinktívne nahmatala spínač. Ťuklo to a biele neónkové svetlo sa rozľahlo po izbe. Už nie je ticho. Neónka slabo a nepríjemne hučí.  Všade vidí prázdno. Svetlom akoby nadobúdalo pravé rozmery. Prázdne steny, dlážka, stoly a postele. Všetko zíva prázdnotou. V izbe je chladno. Znova to ťukne. Izba sa opäť ponorí do tmy. Noc. Je sama.