Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Shotgun blues

14. 06. 2007

814

Autor

jurasik

Zaspával som cestou domov, v poslednom nočnom spoji nového dňa. Všetko sa mi zdalo šedé a v podstate mi v to skoré ráno bolo všetko jedno.

Sedel pri mne kamoš, ktorého som ale vôbec nevnímal. Taký bežný typ chlapa v stredných rokoch.

Potom tam bolo ešte zopár mladých opitých ľudí, ktorí si vymieňali názory na uplynulú noc.

Tamtú a tamtoho pretiahla, to a hento som vypil a akú mám ešte kurva guráž.

No nič, nemohol som nič iné urobiť ako si dopriať jemné tóny bluesovej gitary z môjho prehrávača.

Robert Johnson a jeho Love in vain ma nehorázne unavovalo a text ma privádzal do klasických depresií spôsobených láskou. V tú noc som bol ako vždy kurva zamilovaný.

Na Claptona som vážne nemal chuť a na Johna Mayalla už vôbec nie. Ten jeho posledný album bol úplne odpálený. Skúšal som depresívny blues a pieseň Shotgun blues v ktorej sa spieva o odpojení mozgu od tela brokovnicou a o zapíjaní liekov whiskey , ale to bolo tiež v ten večer veľmi nevhodné. Tak som siahol po progresívnom death metale. Také jemnejšie songy, namakaní gitaristi študujúci na najlepších hudobných školách sveta a bubeníci s neskutočne rýchlymi nohami. To bolo niečo pre mňa. Noc sa končila a pritom sa ešte ani vôbec nezačala.

Pri predposlednej piesni, ktorá bola neskutočne pomalá a mala cez dvadsať minút som zaspal. Zobudila ma až nasledujúca nervy drásajúca vypalovačka a jemná turbulencia autobusu.

Škoda, hovorím si, ten krátky sen bol fakt dobrý.

Z uší mi už skoro tiekla krv z tej metalovej nádielky, tak som si radšej ten môj prehrávač vypol.

V tom ma Eric, ktorého som spomínal na začiatku, upozornil na chlapca a dievča sediacich oproti. Ja som si ich po celú cestu vôbec nevšímal. Zarazila ma ale debata medzi nimi. Všimol som si, že tá ženská sa mi chce silou mocou zapáčiť.

„Vypil som dva litre rumu s dvoma kamošmi,“ hovoril chlapec „a som za čistú bielu rasu,“ zjavne bol neonacista(spod bundy mu trčala zbraň) a mierne zdvihol pravicu „a čooooože si robilaaa dnes tyy?“, a týmto ukončil sériu dlhých, nudných a hlavne infantilných otázok.

Dievča, mohla mať maximálne sedemnásť, žmurkla na mňa ľavým očkom a nenápadne mi dala najavo, že sa chce ukázať a pochváliť, aká je rebelka a vymenovať všetky druhy alkoholu a marihuany, ktoré jej prešli dnes telom.

„Jaká som ja zhulenááá, hehehehe,“ a začala sa smiať „hehehehehe,“ stále sa smiala a už mi to liezlo na nervy. Chcel som jej povedať nech už drží hubu ale v tom

„drž piču ty kurva!“ zreval chlapec aj za mňa a ja som sa mu v duchu poďakoval. Zjavne som videl, že sa mu nepáči momentálny stav spolucestujúcej. Je neonacista, pravdepodobne drogy nepodporuje.

Práve túto situáciu som nechcel vidieť, už dopredu som videl že dôjde k výmene detských, nezmyselných a úplne zbytočných názorov.

„Ty si ale píčo, prečo húliš ako ty hnusní pankáči,“ vrieskal opitý chalan po celom autobuse a v jeho detskej tvári som videl, že ani nevie o čom vlastne hovorí. Ani nevedel aké hodnoty uznáva.

„Kokot jeden nacistický, hip-hop je ten správny smer, chápeš brácho!“ odvetila a urobila typické hip-hopové mávnutie rukou „ja som dievča trávi brácho,“ povedala veľmi ticho a oprela sa o sklo autobusu. Už som pomaly ale isto penil. Nervy som mal na vlásku.

„Ty kurva“

„Kokot“

„Jebnutá krávo, hnusná feťáčka!“

„Kokot“

„Ty kurva“

„Kokot“

................................................................................................Pozrel som sa von z okna, domov to bolo ešte zo päť zastávok a hlavou mi prechádzali všetky vulgarizmy sveta. Chytal som červenú farbu. Vybral som si znovu prehrávač a v duchu som si zvolil pieseň Shotgun blues. Áno, práve teraz to je vhodné.

Postavil som sa, vytiahol som chlapcovi z pod opasku pištoľ a zvrieskol:

„Tak a teraz si pustím Shotgun blues vy skurvené svine!!!“

Nabil som zbraň a odpojil som si mozog od tela.