Prchavý úsmev

Túto noc na ňu doľahla nostalgia. Berie si knihy z poličky. Otvára zásuvku, skriňu. Očami zabehne tam na tú posteľ. Je prázdna. Áno, Anita už odišla dnes popoludní. A teraz musí myslieť na tú prvú. Tú, čo tu bola predtým. Rozhliada sa po izbe. Je tu pusto. Susedov tu už niet. Ani na jednej, ani na druhej strane. Nikde nikoho. Pusto. Tma. Je tu len ona, sama so sebou. Na stole horí položená sviečka. Po ľavej ruke stojí hrnček s čajom. Čo tu zažila? Rok života. Bolo toho dosť. Je to ako sen. Neskutočný sen. Bola tu, žila tu...s nimi. Celý semester. A je preč. Práve dnes na to musí spomínať. Vidí ju tu. Sedí na posteli a usmieva sa. Matne si spomína ešte na jej smiech. Ale už len smiech. Aj jej  podoba, tvár je zahmlená. Vidí ju ešte, ale už pomaly odchádza. Stalo sa to? Naozaj sa to stalo? Neverí. Kedy? Pred štyrmi mesiacmi? Zvláštne. Spomína si na tie okamihy, prázdnu posteľ, strach, smútok, výčitky, zúfalstvo...plač...ale je to akoby mimo nej. Stalo sa to, ale tak zvláštne, akoby to nebolo. A vtedy to bolo také intenzívne. Nervozita, stres! Kde je? Nenašli ju? Nie? Tak kedy to príde? Prísť to musí. A ona vie, že príde práve to. Nie niečo iné, ale to. Príde to a už to nezmení nič. Jej rodina zbalila veci. Áno, dnes tu boli. Plač spolubývajúcej. Tiché zúfalstvo, ktoré sa v nej rozrastá. Prichádza taký nostalgický smiech. To bola ona. Samý úsmev, veselosť...ale aj tá nerozhodnosť, strach, nepokojnosť. To tu bolo tiež. A ona nezasiahla. Je pravda, že bola ďaleko. Nemohla veľa urobiť. Ale hádam aspoň niečo. Prečo ju to nenapadlo vtedy? Vtedy, keď ešte nebolo neskoro? Teraz? Načo? Načo teraz? Ako môže byť niekto tak zúfalo sám? Sám. Sám so sebou. Dá sa to všetko vôbec pochopiť? Ako? Aj keď bola blízko. Určite bližšie ako ostatní. No aj tak. Prečo ju odsudzujú, keď nechápu? Akým právom? Slza, dve... padajú na biely linajkový papier. Tak sa to teda stalo. Deň po pohrebe prišla Anita. Neuveriteľne ju to zaskočilo, no nevravela nič. Nemôže ju strašiť, nechce, aby sa cítila nepríjemne. Nepríjemné pocity sú prítomné. Je to ako nákazlivá choroba. Ľuďom sa to hnusí. Fuj, aký je ten človek odporný! Prečo? Prečo? Prečo je ten človek tak sám? Večne nepochopený. Stále smutný, osamelý. Bojí sa. Bojí sa všetkého na tejto Zemi. A najviac ľudí. Vidí to, čo možno nie je, ale čiastočne je to tu vždy. Čudáčka, úbožiačka, hlupaňa. Večne odsudzovaná. Je zvláštna a preto s ňou nekomunikujú. Ach, už na to prišla! Je to hrôza. Ten večný úsmev na tvári, veď to je kŕč! Kŕč strachu! Beznádejný strach, ktorý sa pokúša niekam zatlačiť, ale stále sa vynára. Potrebuje sa nejako voči nemu brániť. Voči tomu všetkému peklu, ktorým prešla. Tie beznádejné dni, keď od zúfalstva nedokázala prestať plakať. Plakala a plakala. Pomoc neprichádzala. Liečenie, antidepresíva a potom raz... musela to urobiť. Znova liečenie. Zúfalstvo. Chce tak veľmi žiť! Prečo jej nikto nepomôže? Čo to nevidia? Nie. Nevidia. Nedokážu to vidieť. Je sama. Sama vo svojom zúfalstve, smútku, strachu.

A tak tu teraz sedí a spomína. Áno, stalo sa to. Muselo. Na stene predsa visí kalendár, ktorý tu zavesila. Naozaj, kalendár! Bola tu. Rozprávali sa spolu a smiali... Bola tu. Balí si veci do batohu, knihy, šaty a...kalendár? Áno, aj jej kalendár, ktorý tu ešte visí. Vezme si ho. Posledná hmotná vec, ktorá tu po nej ostala. No ostalo tu aj čosi iné. Čosi z nej. Tak trochu. Zajtra potom vstane, pôjde preč a za sebou zanechá rok života. To prchavé, čo tu po nej ostalo, navždy zmizne bez stopy.