Odpustenie

Mária sa prebudila so zmiešanými pocitmi. V ten deň sa chystala ešte zariadiť mnoho vecí. No ďalší mala zomrieť; pravda o svojej blížiacej sa smrti vedela už dávno.  

   Bolo dvadsiateho štvrtého decembra, slávili sa Vianoce.

   Vstala až o desiatej, nikam sa neponáhľala. Zostávalo jej len zopár hodín života, ale rozhodla sa všetko robiť s pokojom.

   Kým sa obliekla a upravila, ubehla polhodina.

   Pomyslela si, že by mala zavolať synovi – ale ešte to nedokázala spraviť. Nie, to počká, ospravedlňovala svoj strach v duchu. To počká...

   Pustila sa do prípravy kapustnice a pečenia ryby. Očistila zemiaky do polievky, pridala zopár sušených hríbov, kapustu a všetko dala variť. Rybu zatiaľ iba očistila a nachystala na pečenie. Do trúby ju hodlala dať až neskôr, dve hodiny predtým, ako chcela jesť.

   Hodiny odbili poludnie.

   Čas sa nepríjemne skracoval. V jeho zbytku chcela dosiahnuť už len jediné – uzmieriť sa so synom, dosiahnuť, aby jej odpustil.

   Prešla k telefónu a zdvihla slúchadlo. Srdce jej prudko búšilo, roztriasla sa. Vyťukala prvých päť čísel, zostávali jej už len dve, aby nadviazala spojenie. Ale podľahla silnejúcej panike, zaváhala. Napokon si vzdychla a zúfalá, že to nedokáže, zložila slúchadlo na vidlicu.

   Sklamaná zo seba samej sa otočila a vrátila do kuchyne. Pripravila si kávu, naliala ju do šálky a tú položila na keramický podnos, s ktorým prešla do obývačky. Sadla si do pohodlného kresla a cez okno pozorovala padajúce vločky snehu. Z horúcej kávy postupne sŕkala a nútila sa zdvihnúť telefón. Odhodlávala sa k druhému pokusu zavolať synovi. Ak by jej aj zložil, nič by nestratila. A ak nie, má nádej, že sa s ním v posledný deň svojho života uzmieri.

   Podnos s prázdnou šálkou položila na stolík vedľa seba a zapla televízor. Vianočný film bol už v polovici, no to jej ani zďaleka neprekážalo. Idea filmu sa veľmi nelíšila od idei polovice vianočných filmov. Ľudia majú byť k sebe dobrí a majú si odpúšťať. A ak nie cez rok, tak určite aspoň cez Vianoce.

   Film sa skončil, keď hodiny ukazovali desať minút po druhej. Zostávalo jej necelých desať hodín života.

   Ak mu zavolá, bude mať aspoň dobrý pocit, že sa o to pokúsila. Nič nemôže stratiť. Ale bála sa. So synom sa nevidela ani nerozprávala už päť rokov. Od tej hroznej udalosti... Ani netušila, ako sa mu za ten čas vodilo, ako sa zmenil jeho vzhľad a správanie a čo si o nej myslel. A bála sa to zistiť.

   Ostávala sedieť v kresle a cez okno hľadela na nespočetné množstvo padajúcich vločiek.

   O pol tretej sa mu opäť pokúsila zavolať. Telefón už v jeho dome vyzváňal. Zazvonil raz, druhý raz. Nikto jej to nezdvihol a vtedy si náhle uvedomila, že stále na to nebola pripravená. Okamžite zložila.

   Mysľou úplne mimo, ostávala stáť pri telefóne.

   Nie, hovorila v duchu sama sebe, nedokážem to. Som príliš zbabelá a vinná, aby som to dokázala...

   Vrátila sa do kresla a pustila sa do čítania Mickeyho Vianočnej Koledy, knihy pre deti, ktorú si obľúbila nad všetky ostatné. Vracala sa k nej pri každých týchto sviatkoch a hoci už po niekoľkých rokov presne vedela, čo kto spraví a povie, neupustila od nej.

   Práve s posledným dočítaným slovom odbili jej nástenné hodiny pol štvrtej. Jej čas na život sa neúprosne skracoval a ona pritom za celý deň nespravila nič dôležité.

   Do tretice vstala a podišla k telefónu. Zahľadela sa na rady a stĺpy čísel, akoby s nimi vnútorne bojovala. Zdvihla slúchadlo a vyťukala spomedzi tlačidiel tie správne. Chvíľu počkala a na druhom konci spojenia začula zvonenie.

   Zhlboka sa nadýchla.

   Telefón zazvonil druhý raz.

   Minule to v tejto chvíli nevydržala a vzdala. Teraz čakala ďalej.

   Tretie zazvonenie a stále nikto nedvíhal.

   Nie, dohovárala si, nesmieš zložiť. Nesmieš...

   Štvrtý raz.

   Napadla jej otázka, že čo ak ani nebol doma? Čo ak odišiel aj so svojou rodinou kamsi von? A čo ak sa odsťahoval? Alebo...

   Piaty cenganie.

   A konečne to v jeho dome ktosi zdvihol. Najprv počula len neurčitý šum, potom sa cez slúchadlo ozval hlas jej nevesty.

   - Áno?

   - Prosím, môžete mi dať môjho syna?

   - To ste vy?! – spýtala sa nazlostene.

   Chvíľu vládlo v spojení napäté ticho, potom sa však manželka jej syna ozvala druhý raz: - Počkajte, dám vám ho.

   Počula, ako zakričala na manžela, aby prišiel k telefónu. Potom sa ozvalo niekoľko ďalších menej hlasných zvukov, šum, kroky a v slúchadle začula známy hlas, ktorý počula naposledy pred piatimi rokmi.

   - Kto je tam? – pýtal sa.

   Vzdychla si a zhlboka sa nadýchla, aby nabrala odvahu. Prihovorila sa mu celkom pokojne: - Ahoj, to som ja.

   Zrejme mu tým spôsobila menší šok, keď sa niekoľko dlhých sekúnd nezmohol na žiadnu odpoveď. A aj keď sa znovu ozval, z jeho trasúceho hlasu bolo badať zaskočenie: - Dlho sme sa nevideli a nepočuli.

   - Môžeš ku mne prísť? – požiadala ho.

   - Kedy?

   - Dnes. Ešte pred večerou.

   - Iste, prídem, ale nebudem sa môcť zdržať dlho. Budeme oslavovať, rozbaľovať darčeky. Jednoducho už máme program a ja...

   - Stačí, ak prídeš na päť minút, - ubezpečila ho.

   - Dobre, o polhodiny budem u teba.

   - Budem ti vďačná.

   - Ahoj.

   Aj ona povedala „Ahoj.“ Jediným adresátom však bolo nemé slúchadlo, spojenie ostalo hluché. Položil. Zahľadela sa na časť telefónu, ktorú držala v ruke a bezmyšlienkovite ju položila na jej miesto.

   Šuchtavým krokom prešla do obývačky a uvelebila sa vo svojom obľúbenom kresle, kde si v hlave premietala celý rozhovor. Znovu a znovu. Zdal sa jej nezvyčajne neuveriteľný, akoby bol len výplodom jej fantázie a nie skutočnosťou.

   Začala uvažovať, čo mu povie, keď k nej príde. Ako začať? Veď ho päť rokov nevidela. Čo v takej situácii povedať? Ahoj, som rada, že si prišiel? Alebo: To máme dnes ale vianočné počasie, ako sa patrí, čo? Všetky varianty sa jej zdali umelé a zlé, všetko zavrhla a prestala sa tým trápiť. Rozhodla sa pre spontánnosť.

   Po dlhšom čase pozrela na hodinky na stene. Ukazovali štyri hodiny, trinásť minút. Ale veď povedal, že do polhodiny bude u mňa, znepokojovala sa.

   Vtom ktosi zazvonil na zvonček pri jej dverách.

   Opatrne sa zdvihla z kresla a so zmesou obáv a radosti prešla k dverám. Bez pýtania sa „Kto tam je?“ otvorila.

   Jeho výzor sa nezmenil, len trocha zostarol, skrátil si vlasy, ktoré mu začínali šedivieť a rednúť a nechal si narásť bokombrady. Aj on si ju premeral tak ako ona jeho, no vo výraze ani slovách nedal znať, čo si pomyslel.

   - Ahoj, poď dnu, - povedala.

   - Ďakujem, - odvetil a vošiel. Z kabáta si striasol sneh a zavesil ho na vešiak pri dverách. V jeho pohyboch zbadala určitú nervozitu, a tak bola rada, že sa tak necítila sama.

   - Čo ti smiem ponúknuť? – zaujímala sa.

   - Medovníky.

   - Je mi ľúto, ale už ich nerobím. Žijem sama a na Vianoce ku mne nikto nechodí. Keby som ich napiekla, tak len pre seba a o to nestojím.

   - To nevadí.

   - Dám ti ovocie. Poďme do obývačky.

   Prešli do susednej izby. Ponúkla mu, aby si vzal z mysy ovocie a usadil sa na pohovku. Ona sa rozložila vo svojom kresle a až potom prešla k veci.

   - Je mi veľmi ľúto, čo sa vtedy stalo, - začala opatrne.

   - I mne.

   - Nebudem sa obhajovať, lebo viem, že som spravila chybu. Je mi to hrozne ľúto a prosím, odpusť mi, čo sa stalo.

   Mlčal.

   - Som už stará žena a jediné, čo chcem ešte v živote dosiahnuť, je aby si mi to odpustil.

   - Spravila si chybu.

   - Viem, odpustíš mi?

   Hľadeli si navzájom do očí. Pokúsila sa z tých jeho čosi vyčítať, ale nepodarilo sa jej to. O čom asi tak uvažoval?

   - Veľmi toho ľutujem.

   - Vieš, že máme opäť dieťa? Tentoraz je to dcéra.

   - Blahoželám.

   - Volá sa Katka.

   - Kedy sa vám narodila?

   - Pred dvoma rokmi. Má toľko, koľko mal... – a v strede vety sa náhle zasekol.

   - Odpusť mi to.

   - Veď ja sa už vlastne na teba ani nehnevám. Len mi je toho ľúto.

   - Takže?

   - Vlastne som ti už dávno odpustil.

   Mária pocítila obrovskú radosť, až jej oči zvlhli slzami šťastia.

   - To som nesmierne rada.

   Zavládlo dlhšie pokojné ticho, ktoré prerušil jej syn: - Doma ma už zrejme čakajú. Sľúbil som im, že prídem a...

   - To je dobre, choď, potrebujú ťa.

   - Je mi smutno, že sa vidíme prvý raz po piatich rokoch a že ťa tak skoro opúšťam, ale...

   - Mne to nevadí, už si ma aj tak veľmi potešil.

   - Veď sa ešte uvidíme. Zajtra by som mohol prísť po teba a vziať ťa k nám na obed. Aj moja žena ti už čiastočne odpustila...

   - Čo ak tu už zajtra nebudem?

   - A kam by si išla?

   Neodpovedala mu.

   - Nemyslela si to snáď, že by si mohla... zomrieť, však? – nedostal od nej žiadnu reakciu, pokračoval teda. – Však vyzeráš ešte zdravo a vôbec sa nezdá, že by si mala v najbližších minimálne piatich rokoch zomrieť.

   Neveselo sa naňho usmiala a povedala: - Asi máš pravdu.

   - Takže zajtra po teba prídem?

   - Dobre.

   Rozlúčili sa. On odišiel za svojou rodinou, ona ostala sama vo svojom prázdnom dome, ale po dlhých rokoch sa v ňom cítila spokojná.

   O piatej dala do rúry piecť rybu, následne načistila zemiaky, umyla ich, nakrájala a dala variť.

   Kým sa jej pripravovala večera, sedela v kresle a pozorovala neprestávajúce sneženie. Po zacenganí budíka vstala a vypla plyn pod zemiakmi. O chvíľu vypla aj trúbu a postupne sa pustila do jedenia pri svetle horiacich sviečok. Pravda, predtým sa ešte pomodlila. Potom po sebe umyla príbor a nechala ho uschnúť.

   Umyla sa, obliekla do pyžama a šla spať.

   Boli to najkrajšie Vianoce, aké kedy zažila s tým najkrajším darčekom, čo si človek môže pod stromček želať.

   Predtým, ako sa jej zavreli viečka, uvažovala, či sa jej opäť bude snívať o tej udalosti spred piatich rokoch, tak, ako sa jej o nej snívalo od tých čias každé Vianoce.

* * *

   Boli Vianoce, 24. decembra.

   K Márii a jej manželovi prišli na návštevu obe ich deti, dcéra si so sebou priviedla priateľa a starší syn manželku s dvojročným synčekom.

   Mali sa dopraviť do domu rodičov Máriinej nevesty, ktorý bol od toho ich oveľa väčší a priestrannejší a už v ňom bolo všetko prichystané. K dispozícii však mali len jedno auto, do ktorého sa nezmestili všetci.

   Auto patrilo Márii a jej manželovi. Obaja boli na dôchodku, a tak sa rozhodlo, že ním pôjdu oni dvaja. Že autom pôjde aj chlapček, sa rozhodlo preto, že nezabral veľa miesta a mysleli si, že bude lepšie, ak nebude dlho cestovať. A ďalej doňho nastúpili Máriina dcéra so zlomenou nohou, s ktorou nemohla poriadne chodiť, a jej priateľ. Rodičia dvojročného chlapca museli ísť mestskou hromadnou dopravou.

   Za volant si sadla práve Mária. Vedľa nej jej manžel s dieťaťom v náručí a dozadu ich dcéra s priateľom.

   A cestou havarovali...

   Nebola to jej chyba. V jej pruhu šlo oproti auto, valiace sa obrovskou rýchlosťou, predbiehajúc nákladniak.

   Uhla autom celkom na okraj cesty, čo však nestačilo. Predbiehajúce auto do nich narazilo a vyhodilo ich vozidlo s cesty. Vyleteli cez krajnicu a spadli do jarku vedľa cesty.

   Takmer ihneď prišli na miesto nehody záchranári a policajti. Paradoxom bolo, že z celej päťčlennej posádky auta prežila jedine ona - vodič. A ešte zvláštnejšie bolo, že sa jej okrem zopár škrabancov nestalo úplne nič.

   V dychu jej namerali jedno promile alkoholu, čím sa spočiatku zdala byť vinnou, no po prešetrení udalostí všetci uznali, že katastrofe by nemohla zabrániť ani triezva. Všetci okrem jej syna a nevesty. Tú, keď sa dozvedela o smrti svojho malého syna, pochytila hystéria, kričala, zatínala päste a plakala, úplne oprávnene. Svoju svokru obviňovala z vraždy jej syna a nemala ďaleko k fyzickému napadnutiu. Prežívala hroznú bolesť a vybíjala si ju agresiou, čo bolo úplne pochopiteľné.

   Otec mŕtveho chlapca, Máriin syn, vtedy vyzeral a správal sa ako duch. Nič nepovedal, jeho pokožka bola smrteľne biela a jediné, čím dal o sebe vidieť, bol obviňujúci, vyčítajúci pohľad na matku, ktorá šoférovala vozidlo, keď v ňom zomrel jeho chlapec. Ten pohľad bol horší ako milión zúrivých nadávok.

 
* * *

   Túto noc sa jej o nehode nesnívalo, bolo jej odpustené. Konečne sa preniesla cez tú hroznú udalosť.

   Na večný odpočinok sa pobrala so spokojným úsmevom na perách.