Poďme odznovu

...alebo sny sú ako domček z kariet..ľahko ho zložiť, ale ešte ľahšie spadnúť

Bolo to myslím nejak v júni, spomínam na to s odstupom strašných rokov, ktoré len zmenili všetko, čo sa dalo. Svietilo slnko a všetko voňalo letom. Ešte aj tie zhnité odpadky z predošlých rokov ním páchli. Bolo to cítiť úplne všade. Ten smrad popáriaceho sa obdobia. Všetci sa usmievali a všetko bolo veselé. Teda aspoň vyzeralo byť. Zopár sklamaných lások z mája a nezaplatených šekov sa povaľovalo po stole. Stmievalo sa a na všetko padali akási nostalgia. Zdola sa pravidelne ozývali výbuchy smiechu a výkriky detí. Ideálny čas na smrť. Pokojne, v kresle na balkóne pred rozkvitnutými muškátmi s privretými viečkami a jemným úsmevom, ktorý už lemujú prvé vrásky. Či možno len kropaje potu.....? Neskoro. Zazvonil telefón. Z ešte ani nie celkom zdvihnutého sluchátka som začula tichý, ale prenikavý vzlyk, aký môže patriť len jednej osobe. Vedela som, že je zle a že pravdepodobne bude ešte horšie, keď sa to dozviem. Tlmene som zanadávala a pokúsila sa prívetivým tónom povedať úvodnú formulku akože som ešte nič nepočula. Už som sa nadychovala, už som povedala polovicu slova, keď ma prerušilo zachrípnuté „Ahoj“. Sakra! Toto nenávidím! Dokončila som svoj pozdrav len s podstatne hlasnejším výdychom a niekoľko sekundovou prestávkou, potom som sa opýtala že čo je, ale zjavne to druhý hlas nepostrehol. Z opačného konca ku mne prichádzali akési huhňavé zvuky ako keď sa vám pokazí práčka, vy do nej ešte tresnete a ona spraví úplne poslednú otáčku v dejinách ľudstva. HUHŇ. Občas som postrehla nejaké slová ako oni, serie ma to, už nič a zmysel. Skúste si z toho poskladať dvojminútový monológ osoby na pokraji psychického zrútenia. Len do toho! Ak a vám to podarí, to ste zrejme lepší psychológ než ja. Po týchto podivných zvukoch, ktoré mali byť pôvodne ľudská reč sa všade ozýval nepravidelný dych a štikútanie. Statočne som sa premáhala a neozvala sa, lebo mi napadali len slová bežne sa vymykajúce môjmu slovníku. Tak som počúvala to vzdychajúce ticho. Bolo to divné, ale už som nemyslela na smrť na balkóne pred kvitnúcimi muškátmi. Vtom sa zdola ozval detský výkrik ako keď dieťa začína plakať. Nedokázala som to ďalej počúvať a zo všetkého som sa zmohla len na najjemnejšie „aha“. Z druhej strany som počula hysterický ťahavý vzlyk. Sakra, na dnes už toho bolo hádam tak akurát, chcela som povedať, ale ústa boli múdrejšie. Pýtali sa kedy ide vlak. Samozrejme, že to nevedela, ako to mala vedieť? Bolo ticho. Fakt som si začínala myslieť, že môj mobil neodosiela zvuky. V slúchadle to kvalitne zapraskalo. Bolo počuť šuchot, buchot a potom zase šuchot. Fascinujúce. Ľudských hlasov som sa dočkala po chvíli, lenže akýchsi vzdialených ako keď na vás mama kričí z kuchyne. Opäť šuchot a zapraskanie. „Posledný vlak 19:35.“ „Vďaka, idem,“ možno som to povedala a možno ani nie. Už neviem. Krátky pohľad na hodiny ma vrátil do reality a presvedčil, že opäť nestíham. Doriti! Čo som ja superman? Na stole som nechala načarbaný lístok: Odchádzam. To je všetko. Na podpis som sa vykašľala. Nemyslím, že vyzerám ako človek, ktorý sa podpisuje. A možno si ten lístok aj tak nikto neprečíta a keď sa vrátim bude ležať na rovnakom mieste len už zrelý na vyhodenie. Možno bude všetko rovnaké len s niekoľkodňovou vrstvou prachu navyše. A možno aj bude všetko iné. Keď som stála pri pokladni a pýtala si lístok, sama som nevedela, či chcem, aby vo vlaku ešte bolo miesto. Bolo. Jasné, že hej! Koniec úvah. Vlak sa chystá na odchod a poloslepá, polohluchá predavačka lístkov sa snaží rozlúštiť či to, čo má v ruke je jedno alebo desaťkorunáčka. V poho, aj tak som vedela, že to nakoniec neuhádne. Podáva mi lístok. Trielim na vlak, takmer mi utečie pred nosom. Má až dva osobné vozne. Jeden je fajčiarsky a druhý tiež. V oboch sú roboši, ktorí práve idú zo šichty. V rámci čakania na vlak nevynechali ani zopár pív. Sú veselí, ružoví a pýtajú sa ma kam idem. Som ako zo sna. Priemerne pekná mladá študentka z Bratislavy cestujúca do akejsi zapadnutej časti Slovenska. Sama. Ani nie celkom tlstá, ani nie celkom štíhla. Ani privysoká, ani prinízka. Taká akurát. Zajtra len pekná predstava. Keď sa budem vracať, pôjdem ráno. Chcem vidieť ako vyzerajú, keď nie sú napití. Možno si ma budú ešte pamätať. Ťažko povedať. Na sedadle oproti mne pochrapkáva akýsi dedko. Pani vedľa neho ho neprestajne džugá do ramena, akoby to malo pomôcť. Dedko zahmká a chrápe ďalej. Hmm. Z úst mu visí fajka, tabak v nej už dávno vyhasol, ale to je vlastne nepodstatné. Možno má rad svoje vnúčence a možno nie. A možno ani žiadne nemá. Pri okne sa rozvaľuje dievča maximálne zaujaté čítaním akéhosi časopisu. Možno si už Lindsay Lohan dala odstrániť chĺpky úplne všade. Dievčaťu odrazu zazvoní mobil. Akási nepodarená piskľavá melódia, napodobenina tej, ktorá hučí každých 30 minút z rádií. Musí ju byť počuť aj na druhej strane vlaku. Dievča ospravedlňujúco zažmurká na dedka, že ho zobudila a ďalej doluje v kabelke po mobile. Keď ho víťazoslávne vytiahne, mobil prestane zvoniť –chvalabohu, myslela som, že prídem o sluch-. Mobil má na sebe všelijaké vylepšenia v podobe Snoopykovských príveskov, ktoré štrngajú pri každom pohybe. Štrngot zanikne v škrípaní bŕzd. Vyzriem von oknom. Akási horná dolná. Dievča vystúpi a s ňou aj babka s dedkom. Preboha, majú tu vôbec signál? V kupé ostanem sama. Predo mnou je zrejme ešte dlhá cesta. Monotónne zvuky kolies narážajúcich na konce a začiatky koľají uspáva. Koniec, začiatok. Medzera. Rozmýšľam. Zvuky začína striedať dotieravá melódia vyzváňania len v desať krát horšej podobe. Mobily s ružovými Snoopikmi sa mi kopia pred očami, prerušujú ich tváre rozjarených robotníkov. Čiernota, ticho. Len silueta balkónových muškátov a detský plač. Opäť čierno. Stanica neďalekej dediny. Ktosi ma poklopal po ramene. Bol to príjemný dotyk po tom všetkom. Klopanie sa premenilo v nástojčivé trasenie. Rozospato som otvorila oči. Nado mnou sa čnel pobavený strojvodca. „Konečná,“ oznamoval. Čosi som ospravedlňujúco vyhabkala a pratala sa von. Päť minút som stepovala pri lavičkách na nástupišti a pomaly sa ma začala zmocňovať panika. Ako sa dostanem na druhý koniec mesta? Predtým ma tu vždy niekto čakal a cestu som ani nevnímala. „Prečo?“ sprevádzal ma piskľavý hlások v mojej hlave a ja som blúdila ulicami, míňajúc staré babky, ponáhľajúcich sa otcov rodín a ich synov a dcéry. Tiež som sa ponáhľala, ale nevedela som kam. Každý sa ponáhľa. Akoby to bola dajaká epidémia novodobého ľudstva. Na rohu do mňa vrazila ženská s mobilom v ruke. Práve čosi oduševnene vysvetľovala. Neobťažovala sa ospravedlniť, len na mňa pozrela ako že prečo zavadziam v ceste. No prečo ona, telefonujúca? Mohla by si dávať trochu pozor. Jasné! Však ja môžem aj zavolať, že mi to nenapadlo skôr. Tých mobilov už bolo v poslednej akosi veľa. Tút. Nič. Túút. Stále nič. Túúút. Ticho... „Nó?“ prenikavý ťahavý hlas narušil monotónne zvonenie. „Tak.. máš ma na akejsi Vozníckej. Príď si po mňa.“ „Čoo? A to je ako kde?“ „Hm.. je tu kino a pošta. Aj keď tá už asi nefunguje.“ „Aha. A netrafíš sama?“ veľmi ma to nepresvedčilo, že vie kde som ale.... „Obávam sa, že nie.“ „Teda...ja tam po teba dojdem.“ „Vďaka,“ a zložila som. Tušila som, že sa načakám, tak som si sadla na múrik a pozorovala ľudí, čo popri mne prechádzali. Z útržkov rozhovorov som hádala o čom sa asi bavia. Akí sú to ľudia. Vtip bol v tom, že na všetkých som odhadovala to isté. Predo mnou odrazu stála osoba v čiernom tričku a čiernych nohaviciach s modrooranžovými vlasmi. Jéj, Miška! „Zmenila si štýl, alebo držíš smútok,“ zavtipkovala som. Odpoveďou mi bolo neveľmi vľúdne zavrčanie. Ale však to bola pravda, obraňovala som sa v duchu. Inak by mala na sebe asi krikľavožlté tričko a zelené nohavice a polka ulice by si myslela, že utiekla z cirkusu. Cestu som opäť nevnímala. Ako zvyčajne. Akurát že sme tak pol cesty šľapali a pol sa trmácali v autobuse po 20 rokov starej asfaltke. U Mišky doma to vyzeralo ako v povojnovej zóne a dosť sa zmenilo. Napríklad tú starú skriňu v rohu nahradila nová, svetlejšia a prívetivejšia z Ikei. Inak steny ostali rovnako vysoké a prázdne a dvere nesklamali svojim škrípaním. Miške sa to nechcelo mazať, tak vravievala, že aspoň bude počuť, keď príde zlodej, I keď... dalo sa tu vôbec niečo ukradnúť? Televízor síce vyzeral fajn, ale bol čiernobiely a počítač X rokov starý. Nie, nebolo tu nič zaujímavé. „Tak načo si ma volala?“ sadla som si na širokú posteľ. Poriadne perovala . „L´arc en ciel,“ vykĺzlo z jej skrivených úst. „Čo?“ L´arc en ciel bola skupina, ktorú udržovala pri živote nadľudským úsilím aj s Dominikou, Luciou a Saiko –to bola jedna Japonka, ktorá prežila pol života na Slovensku-. Nebola to zlá skupina. Hudbu mali celkom fajn, dala sa počúvať. Len o nich vedelo tak zhruba 100 ľudí. Nikdy im nechýbal elán, s ktorým skupinu viedli už od začiatku strednej. „Lucia a Saiko,“ nebavilo ma to z Mišky ťahať ale vedela som, že pre ňu tá skupina znamenala veľa. Že to bol taký malý zmysel jej života. Veď každého, kto sa nechoval k ich hudbe ako k božstvu čakali kruté časy. „Čo spravili?“ bola som si takmer na istom, že o chvíľu nastane okamih, keď to Miška nevydrží a rozplače sa a ja ju budem musieť utešovať. „No odišli zo skupiny,“ povedala netrpezlivo. „Však oni sa ešte vrátia. Uvidíš. Veď koľko ste už spolu. By sa na to len tak nevykašľali...?“ zakončila som s malou otázkou na konci, takou malou, ale dosť výraznou, aby si ju Miška všimla. „Saiko zrazilo auto. Možno to neprežije a Lucia odišla. Kvôli tomu. Najskôr,“ odpovedala a skrivila tvár ako že vážne netuší. „Hm.. hej, ale však keď to prežije tak by bolo zas všetko v poho.“ „Lenže ochrnula.“ „A ona hrala na bicích?“ „Uhm...“ Opäť ma to prinútilo sa zamyslieť, či je toto a ten tam hore aj spravodlivý, ale i tak to k ničomu neviedlo. Zo zamyslenia ma vytrhol úvodný rytmus gitary. Dvanásťstrunovky. Pekné, akurát že po tom, čo som to počula prvý krát mi to ešte dva dni doznievalo v hlave. Ku gitare sa potom pripojili bicie a potom začala Lucia –alebo Ruchia, ako ju volala Saiko- spievať. Zo slušnosti som nechala pieseň doznieť, nechcela som rušiť Miškine myšlienky. Vyzerala tak zlato, keď sa tvárila vážne. Potom som sa opýtala, že či je to až také zlé. Ono sa to takto veľmi nemá, ale zavolať si mňa ako morálnu podporu tiež nie je najlepší nápad. Miška neodpovedala. Sledovala som jej žilu na krku tancujúcu v pokojnom rytme umieračika, vybúchavajúcu svoje posledné veľké vystúpenie. Bola mi odpoveďou. Chápala som ju, ale nechcela som. Cítila som v duši ten nepríjemný pocit tušenia konca, ale nemusela som. Počula som ten zvuk ako keď sa vám lámu sny, ale radšej som chcela byť hluchá. Nechcela som byť svedkom toho nechutného hnevu, ľutovania sa a obviňovania. Toľko krát som si vravela, že to je už posledný a zakaždým sa muselo niečo posrať a ja som sa ako najväčší idiot trepala na scénu. Oporné rameno, bútľavá vŕba, zásobáreň soli. Všetko v jednom. To sa hneď tak nevidí. Exkluzívne, nonstop na telefóne. Dnešok prešiel pokojne, bez srdcervúceho plaču. Miška zaspala ešte pred jedenástou. Vypla som hudbu, prikryla ju a sadla si k oknu. Pozorovala som svetlá, ako postupne zhasínajú a rátala som, koľko ich ešte svieti. S poslednými dvomi sa mi zatvorili viečka. „Kata!“ zarevalo mi pri uchu. Skoro som spadla zo stoličky. „Čo ti šibe?“ pýtala som sa rozospato a chvíľu sa snažila zistiť, kde to vlastne som a prečo ma tak nehorázne bolí chrbát a krk. „Budem ochotná to priznať, aj pôjdeš kúpiť chleba. Tu máš peniaze a kľúče,“ šmarila mi ich do ruky a už ma vypoklonkovala z bytu. Panebože, kde som sa to dostala? Pomoc!, pišťal hlások v mojej hlave. Pri vchode som takmer vrazila dverami Dominike do tváre. Tiež vyzerala dosť zdrvene, ale držala sa. Keby som ju nepoznala tak normálka. „Kača! Hádam mi nechceš zmaľovať fasádu. Vitaj! Čo tu hľadáš?“ „Aké milé privítanie od teba. Človek už ani iné nečaká. Ja som na pár dní u Mišky. Veď vieš, morálna podpora. Inak ako to vlastne celkom je?“ Dominika sa na mňa dosť divne zahľadela, ale na koniec mi odpovedala, „Saiko zrazilo auto, akýsi opitý blázon. Zázrak, že ešte žije, idem z nemocnice. Zrejme to zvládne, ale bude ochrnutá. Prinajlepšom len na jednej strane, ale už nikdy nebude môcť hrať na bicích. S Luciou si boli dosť blízke, veď vieš. Ona sa úplne zosypala a bez nej už nechce pokračovať. Zatiaľ sa jej to nepodarilo nikomu vyhovoriť...“ Dominika sklonila hlavu, no potom ju opäť dvihla a usmiala sa. Vždy sa usmievala. „No. Veď práve. Miška je z toho úplne na vetvy.“ „Ále, prosím ťa, to bude v pohode. Ty z toho tiež vždy robíš také horory. Tak ja idem teda za ňou. Maj sa pekne zatiaľ.“ „Aj ty. Ahoj“ „Čááu,“ zakričala mi ešte bežiac po schodoch. Keď som sa vrátila aj s chlebom, Dominika tam už nebola. A ani Miška. Ostal po nej len lístok na parapete. Písala, že na chvíľu ide s Nikou preč a zatiaľ nevie kedy sa vráti, takže ak sa nechcem nudiť, tak by som hádam aj mala ísť domov. S radosťou, ani netušíš akou. A ešte úplne dole že či by som nebola taká zlatá a nepoliala kvety. Aj strieborná, srdce moje. Chlieb som švacla do chladničky, kľúče na stôl, poliala kvety a dopísala že áno, bola, že odchádzam a že vlak mi ide o 7:05. No, keby som si švihla tak hádam ten vlak aj s robošmi stihnem. Na stanici nepredávala stará ženská, ale akási šikovná brigádnička. Vlak som stihla a znovu tam boli tí istí chlapi. Nepamätali si ma. Opäť som bola len pekný sen. Vždy len sen. Ako akási víla čí anjel, čo uteší. O rok sa stretneme znovu. Hádam v rovnakom zostavení. Miška založila s Dominikou novú skupinu s trošku pochybným názvom Let´s go again. Vedelo o nich ešte menej ľudí, ale Miška bola šťastná. Venované všetkým, čo odo mňa čakali už konečne niečo pozitívne

---