Obeta

Anjeli sú zaujímavé bytosti. Najmä ak netušíte na ktorej strane stoja...

Nocou kradne sa ten pocit ti známy, zakladám hrob svojimi ruinami. Náhrobok tebe, tvojim snom a tvojmu bdeniu, preklínam ju tebou, preklínam len ju. Viac neodstane sa, čo už spravené bolo, nesnaž sa zlomiť ma, len tak...ledabolo. Náhrobok postavila do hlinenej zeme, zakopala ho hlboko, ako len možné nie je. Zobudiť mŕtveho... Kľúč k tomuto tajomstvu anjelom vzatý je, cena je vysoká – k zlu sa večne viaže. Anjeli zrodili sa z utrpenia druhých, nesú ho v sebe, pokým duša zhorí. Pokým nenájdu kľúč a pokým...seba stratili. **** „Vincent...,“ hlboký vzdych zakryl ďalšie slová. Vincent si chrapčavo vystrel ruky a krk. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval kde vlastne je, no keď uvidel krídla, opäť nemal ani tušenia. Cítil ťaživý pocit na hrudi, to bola...hlina? Žena stála onemená od úžasu. „Toto,“ hľadala správne slová, „je čudné,“ dokončila potichu a neveriacky potriasla hlavou, akoby sa chcela zbaviť dotieravého hmyzu. Nijako veľmi nechcela odísť z tohto sveta. Už si tu zvykla a vôbec...ako je to možné? Nahnevane schytila Vincenta za ramená a odhodila ho ku ďalšiemu náhrobku. V mesačnom svite sa zaskveli jeho malé biele krídla. „Anjel..“ precedila pomedzi zuby a zachvela sa. Potom pohladila svoje sčerneté krídla. Potlačila vzlyk a silene sa zasmiala. Zasmiala sa prenikavým smiechom až to vyzeralo, akoby sa vysmievala z Vincentovej nechápavosti. Sama si však nebola celkom istá reálnosťou situácie. Už o niečom takom počula, ale nikdy by nebola pripustila, že je to pravda. Ako mohla svojim utrpením zhmotneným do kríža, zakopanom v mieste pohrebiska mŕtveho niekomu odovzdať svoju anjelsku podstatu a potom, ponížená obetou, hrdo vkráčať do pekelných brán ako padlý anjel? A tak prebudiť človeka? Pff.. človeka.. a ešte prebudiť ho utrpením! Takou grotesknou hlúposťou! Či sa jej to podarilo! Dokonca Vincenta, ktorý nikdy nebol tak celkom človek. „Ani netrpí,“ skonštatovala už nahlas. Len tak, akoby mimochodom. Medzitým sa Vincent pozbieral z hliny –alebo skôr z červíkov?- a civel na svoje krídla ako na zjavenie. Veď oni rástli a mocneli! Dobre, to že vstal z mŕtvych by sa aj nejak dalo pochopiť. Že pred ním stála akási žena ponášajúca sa na bývalého anjela, tiež. Ale že sa sám stal anjelom? Tu už začína byť niečo sakra zle. Akosi mu to našepkávala jeho anjelska myseľ. V očiach tej ženy. V jej očiach sa skrývala taká hrôza a také utrpenie. Prečo ho odhodila? Veď jej nič nespravil...alebo azda? Príliš mnoho otázok sa skrývalo za jeho zrodom. Ale všetky otázky sa končili pri nej. Nie je to normálna reakcia? Veď nikto iný pri tejto záhadnej udalosti nebol. Nie, niečo s tým všetkým musela mať. Inak by tu tak nestála... **** Ten smiech...on ho poznal. Celkom iste ho poznal. Zahniezdil sa kdesi v jeho vnútri ešte v ďalekej minulosti. Veď tak sa smiala ona, keď sa mu niečo nepodarilo. Áno, keď sa trápil sa tak smiala. A teraz tu stojí a opäť sa smeje. Jeho žena. „Laura, Laura,“ od prekvapenia pootvoril ústa a zalapal po dychu. Je to ona, samozrejme, že je to ona. Musí. Kto by to bol okrem nej? „Teda ty sa na mňa pamätáš..“ povedala na pol úst. „Prirodzene. Ten smiech ťa prezradil. Posledná vec, čo som v živote počul.“ Laura unavene mykla plecom. „Niečo musí byť posledné,“ odsekla. Zaťal ruky v päsť, niečo také nečakal. Prehovoril tichým, no zreteľným hlasom: „Tak prečo tu si? A prečo ja som..“ nastala krátka odmlka, nedokázal to vysloviť, akoby to slovo nepoznal, akoby ho nepočul tak dlho, že celkom zabudol na jeho existenciu, no zároveň sa mu premieľalo na jazyku, napokon sa vzdal, „Prečo to utrpenie?“ „Priveľa sa pýtaš, milovaný. Z môjho utrpenia si sa zrodil ty, anjel. Všetko to bol omyl,“ vyslovila to s neuveriteľnou ľahkosťou. Ľahkosťou, ktorá ju samu zabolela. Zahryzla si silno do pery, až sa z nej pustil tenučký pramienok krvi, nedbala na to. „Ty si ma nechcela prebudiť?“ „No.. vlastne,“ na krátku chvíľu sa zamyslela, „nie.“ „Potom prečo?“ „Veď ti vravím, že to bol omyl,“ ešte vždy znel jej hlas pokojne i keď trošku netrpezlivo. „A nedokážeš to vrátiť späť, si bezmocná,“ uškŕňal sa, odrazu mu svitlo. Niečo také už videl na vlastné oči. Vedel, čo sa stalo. Vedel aj ako ju zachrániť, ale prečo by mal? Dobre, možno ju ľúbil. Možno ju veľmi ľúbil, ale čo na tom? „S tvojou obetou a tvojou láskou by sme to spoločne dokázali. Z teba by sa stal padlý anjel a ja.. ja by som bola naďalej anjel. A nosila by som v sebe utrpenie druhých – moje poslanie. Šiel by si do pekla, slúžiac temnému pánovi. Naveky... Neukazujúc sa ľudskému zraku. Po tom si vždy túžil. Nechcel si sa radiť medzi ľudí.“ „Len preto, aby som vykúpil tvoju hriešnu anjelsku dušu,“ v duchu sa uchechtol nad touto predstavou. „Nemusíš to robiť, ak nechceš,“ zaspätkovala, akoby si odrazu uvedomila dopad svojich slov. Nie, to by vôbec nebolo spravodlivé, to sa prieči jej mysli. Raz ho zabila, druhý krát to už nedokáže. Celkom zreteľne si spomína, ako mu vrazila dýku do hrude. A potom ešte raz.. Až kým neboli obaja úplne od krvi a z neho len dotrhaná handrová bábika. Bábika. Bábika v rukách démona, zničená anjelom. Presne to to vystihovalo. Čo na tom, že on bol jej muž a ona jeho žena? Áno, ľúbili sa, ale ako môže anjel žiť s akýmsi tvorom, ktorý si vraví človek a pomáha pekelným silám? A ona... jej ruka, ona mohla spečatiť jeho osud tou lepkavou, kovovo zapáchajúcou krvou. V mene archanjela, v mene najvyššieho anjela a zabrániť tak svojou čiastkou šíriacemu sa zlu. To, že ho mala rada išlo bokom, vtedy na ničom inom nezáležalo... Odrazu Vincent podišiel k nej a pohladil ju po bledom líci. V jej očiach sa javil strach a zmätok zároveň. „Isteže, dalo by sa to,“ prisvedčil a usmial sa. I ona naznačila úsmev. „Nerob to pre mňa. S tým pocitom sa nedá žiť. Najmä ak by si nechcel, ak by si ľutoval.“ Zahľadel sa na svoju ruku, zdala sa mu iná. Trochu menšia, akoby scvrknutá. Nič nevravel, len ju letmo pobozkal na skrvavené pery. Odišiel, aby sa stratil vo vekoch...

---