Domov

Nikdy som nevedel, ako som sa tam dostal. Bolo to miesto na lúke pri jazere a lese. Žil som tam odnepamäti, tak ako všetci ostatní. Hrával som sa s nimi, avšak boli pomerne čudní.

   Tak napríklad Tomáš. Väčšinu času sa správal ako normálny chlapec, no niekedy ho pochytila chvíľa, keď sa od nás odtiahol a plakal. Spomínal pritom nejakú „Mamu“. Nikto mi nevysvetlil, čo to zvláštne slovo znamená, a tak som považoval Tomáša za blázna.

   Zuzka bola ešte zvláštnejšia. Občas sa síce hrala aj s nami, no väčšinu dňa trávila s bábikou Vicky. Rozprávala jej, čo práve robila, pýtala sa jej na názor, kúpala ju, jedli spolu, čítala jej rozprávky. Hoci to Zuzka vytrvalo odmietala, mne sa vždy zdalo, že Vicky ju nevnímala.

   Marek bol celkom v pohode chalan, ibaže bol sadistický. Vymýšľal pasce na zvieratá a keď ich chytil, pomaly ich trýznil. Zväčša to boli motýle, ktorým odtrhával krídla, no raz dostal aj krtka, ktorého zavesil za nohu a pol dňa ho nechal visieť dolu hlavou. Pamätám sa na ten deň. Ešte som mu aj vravel, aby to nerobil, lebo prídu Tety. Povedal som mu, že Tety vidia a vedia všetko a že ho potrestajú. On odpovedal, že Tety nič nevidia. Napokon som mal pravdu ja, prišli Tety a Mareka poriadne zmlátili.

   Poslednou z nás bola Hanka. Odo mňa bola staršia asi o rok, od ostatných o dva. Niekedy sa vyjadrovala ťažko, až som jej nerozumel a niekedy ma chytala na zvláštnych miestach. Pýtal som sa jej prečo to robila, avšak povedala len, že sa jej to páčilo.

   Ako som sa teda stadiaľ dostal? Práve sme dojedali večeru, keď k nám zavítala žena podobná Tetám. Pýtala sa na zodpovedného. Ukázal som jej, kde Tety bývali a ona si ma zvláštnym pohľadom premerala. Otvorila ústa, akoby šla niečo povedať, no nepovedala nič. Otočila sa a odišla smerom k Tetám.

   - To je nová Teta? – spýtal som sa priateľov.

   - Možno je to moja Mama, - odpovedal zasnený Tomáš.

   - To určite, - odvrkla mu Hanka.

   - Ani Vicky si nemyslí, že by to bola tvoja Mama, Tomáš. Však, Vicky? – zaznel Zuzkin hlas.

   - Čert vy viete. Je to moja Mama!

   Marek vybuchol v hlasný rehot.

   O chvíľu k nám prišla žena aj s Tetou.

   - Michal, - obrátila sa Teta na mňa. – Toto je tvoja Mama, prišla si ťa vziať.

   Pocítil som zmes strachu, prekvapenia a radosti. Tomáš sníval o svojej Mame a nedočkal sa jej, zatiaľ čo ja som ani nevedel, čo to Mama je, a dočkal som sa jej.

   - Kto je to Mama? – opýtal som sa.

   Moja Mama trochu zosmutnela. Opäť otvorila ústa, akoby šla niečo povedať, ale v poslednej chvíli si to rozmyslela. Robila to akosi často.

   - To mu vysvetlíte doma, - povedala Teta. – Michal, choď sa zbaliť, zajtra odchádzaš.

   - Kam odchádzam?

   - Domov, - vysvetlila Teta.

   - Tu je môj domov, žijem tu od nepamäti.

   - Bol, Michal, teraz budeš mať nový domov.

   - A kedy sa sem vrátim?

   - Možno už nikdy.

   - Ale ja tu chcem zostať!

   - Uvidíš, že ti v novom domove bude dobre.

   Išiel som si teda pobaliť veci. Veľa ich nebolo. Trocha oblečenia, zopár knižiek a zošitov.

   Spal som tam teda poslednú noc, na ďalší deň som mal odísť preč. Nemohol som však zaspať. Uprostred noci ku mne prišla Hanka a ľahla si ku mne do postele, hoci sme to mali prísne zakázané.

   - Nechcem, aby si odišiel, - povedala a chytila ma za ruku.

   - Ani ja veľmi nechcem.

   - Budem ti chýbať?

   - Asi áno, - priznal som.

   Aj v tme som zazrel, ako jej zablesli zuby v úsmeve. – Si zlatý, - povedala a pobozkala ma na ústa.

   - Fuj, - zašomral som zhnusene. – Dávať si pusy ako malé deti.

   Usmiala sa síce, no bola smutná.

   Ostala pri mne ležať, stále ma držala za ruku a tlačila sa na mňa. Nič sme však nehovorili. Bolo mi pri nej príjemne a čoskoro som zaspal. Keď som sa ráno zobudil, ležala už vo svojej posteli.

   Posledný raz som raňajkoval so svojimi dlhoročnými priateľmi. Raňajky sa dosť odlišovali od iných, hoci Marek sa stále správal chlapsky a odmerane v snahe nedať najavo nijaký svoj pocit. Zuza sa klasicky viac starala o svoju Vicky než o mňa a Tomáš na mňa ani nepozrel. Musel mi závidieť a hnevať sa. Aj Hanka bola iná – smutná. Podľa červených očí som zistil, že v noci plakala. Zrejme za mnou. Vtedy mi až došlo, ako veľmi ma mala rada a aj ja som k nej pocítil čosi hlbšie.

   Mama prišla hneď po raňajkách. Odstavila auto, pribehla ku mne, vyobjímala ma a vybozkávala. – Tešíš sa do nového domova? – spýtala sa s nádejou. Bola úplne iná ako deň predtým.

   - Asi áno, - povedal som zo slušnosti. V skutočnosti som sa toho skôr bál.

   Odišiel som si po veci a keď som sa vrátil von, pribudlo tam jedno dievča. Ani neviem ako sa volala, no prišla ako náhrada za mňa. Ihneď sa skamarátila so Zuzkou a obe sa hrali so svojimi bábikami.

   Nastal čas lúčenia.

   - Maj sa dobre, - povedal Marek a podal mi ruku.

   - Aj ty, - odvetil som mu a bolo po rozlúčke.

   - Uvidíš, Michal, v novom domove ti bude lepšie. Budeš mať svoju Mamu a nájdeš si veľa nových priateľov, - povedala jedna z Tiet a ostatné prikyvovali. So všetkými som si podal ruku a pobozkal na líca.

   - Ahoj, Michal, - pozdravila aj Zuzka. – Vicky, pozdrav aj ty, - dohovárala svojej bábike. – Pekne, Vicky, pekne si pozdravila. Vidno, že som z teba vychovala slušné mladé dievča. Zaslúžiš si koláčik. Na, papaj.

   Ako s poslednou som sa rozlúčil s Hankou. Prišla ku mne a objala ma, akoby ma chcela rozpučiť.

   - Budem ti chýbať? – zaujímalo ju.

   - Áno, budeš.

   Usmiala sa. – Aj ty mi budeš veľmi chýbať. – Sľúb, že za mnou niekedy prídeš, navštíviš ma.

   - Sľubujem, - povedal som, ale sám som sa obával, že svoj sľub nesplním.

   Pravdepodobne tomu neverila ani ona, ale usmiala sa.

   S Tomášom som neprehovoril. Najprv som ho ani nevidel, no nakoniec som ho zazrel ďaleko, až pri lese. Vedel som si predstaviť, ako smutno mu muselo byť. Iste mi závidel moju Mamu a nechcel ma ani vidieť. Ale predsa bol mojím odchodom natoľko zaujatý, že si ho nechcel nechať ujsť.

   Zakýval som mu, ale on neodkýval. Prišlo mi ho ľúto a pokojne by som sa s ním vymenil. No nešlo to.

   - Dobre, už si sa rozlúčil, - povedala Mama. – A teraz poďme domov.