Nenávisť

Ticho som sedela. Bála som sa! Delili ma od nej len jedny dvere. Predmety vrhali tiene, ticho bolo také nebezpečné. Musím nájsť odvahu. Nadýchla som sa a potlačila dvere, zasa neboli zavreté, vždy na to zabudla...

Sedela v kresle. Civela do steny. -Nezdá sa ti ta stena zaujímavá?- Hovorila zastretým hlasom, no zrozumiteľné. Možnože sa s ňou bude dať rozprávať... Na okamih mnou prenikla nádej, možnože zo Sárou unikneme...tomuto peklu. Posadila som sa vedľa.- mami...Hmm, mami, pre... prečo odišiel otecko- Bola rozrušená, ale možno? -Otec- pozrela sa mi do očí- Nemohla som ani dýchať, a ona... sa rozosmiala. Rehotala sa ako blázon. Nie to neznesiem...

Hlavou sa mi preháňali spomienky, v ušiach mi hučal mi hučali Sárine vzlyky. Obidve sme mali strach. Zasa tu bol. Každý deň sa to opakovalo... doniesol jej dávku. Nemala peniaze takže, platila mu sama sebou. Ako mohla, prečo sa musím za svoju matku tak hanbiť. Sára sa rozplakala.

Odišiel. Sára sa krčila u mňa v posteli. Triasla sa. Vyšla som z izby. Mama ležala na zemi. Bledú tvár mala spotenú, vlasy zlepené. Ruky sa jej triasli. Gestikulovalo vo vzduchu. Ako keby hovorila s otcom. Sadlo som si vedľa a začala ju upokojovať. Nezrozumiteľné si mrmlala... chcela som sa jej dotknúť, no odtiahla sa. Cítila som sa strašne. Boli chvíle, keď som ju nenávidela. No teraz som sa hnevala na seba, prečo jej nedokážem pomôcť...

Pozerala som do stropu. Sára vedľa mňa spala. Už dva dni sa tu neukázal, už dva dni nemala dávku. Hrozilo, že nás vysťahujú, musela som robiť na dlhšie zmeny. Pracovala som ilegálne. Mala som len štrnásť, no musela som uživiť Sáru , ona za nič nemohla . Koľko krát sa pýtala prečo mama nie je ako iné. Nevedela som jej odpovedať. Nevedela...

Zvuk z druhej izby. Za celé hodiny jediný. Nemohla som sa ísť na ňu pozrieť. Bála som sa najhoršieho. Smrti...

Krčila sa pri stene. Bol na ňu odporný pohľad. Ruky mala celé dorezané. Potrebovala to. Nemohla bez toho žiť. Tak ako ja som nemohla žiť bez nej. Odkopla som žiletky, ktorými sa tak dokatovala. Objala som ju. Od svojich šiestich po prvý raz. Pozrela na mňa, ako som bola mŕtvola. Ukludňovala som ju. Bála som sa i radovala...

Rozmýšľam, kedy sa mama tak zmenila. Na otca si veľmi nepamätám. Je to už desať rokov čo odišiel. Práve sa narodila Sára. Neviem ako vyzeral, neviem nič. Spomínam si na jedinú chvíľu, najšťastnejšiu v živote...

Musela som mame zohnať nejakú trávu a alkohol. Nedalo sa s ňou vyjsť. Rozbíjala všetko čo sa dalo. Musela som ju držať pod zámkom. Mohla by ublížiť Sáre a to nesmiem dopustiť...

Niekto volal, hovorila s ním mama. Potom začala chodiť po dome hore a dole, ťahala si svetlé vlasy a rukávy. Ak som sa jej na niečo opýtala, tak začala omieľať niečo akože, príde jej milovaný či čo. Zviera mi žalúdok. Zasa nejaký jej sviniar. Už to začínalo vyzerať, že drogy nepotrebuje...

Udrela ma! Chcela som vidieť k to k nám ide no nedovolila to. Použila násilie. Zavrela sa s ním sama. Neviem čo mám robiť. Je blázon, alebo to robia drogy...

Ozýva sa odtiaľ krik! Sára sa odo mňa nechce hnúť. Nemôžem tam ísť s ňou. Čo keby...

Je tu! Panebože! Stojím vo dverách, za mnou sa krúti Sára, ktorá nemôže vedieť, že človek tu stojaci je jej otec. Mama leží na zemi a hlava jej krváca. Zbil ju. Vždy ju bil. Až teraz som si spomenula ako mamu mlátil, to on domov nosil drogy, kvôli nemu nemáme otca ani mamu...

-Si rada, že ma vidíš- opýtal sa ironicky. Už len ten hlas vo mne všetko rozbúril. Chcela som ho zabiť, zničiť. -sviniar- vykríkla som. Ani neviem odkiaľ priletela facka, len som už ležala na zemi. -Nadávať mi nebudeš!- zaškrípal zubami a kopol ma do brucha...

Nevnímala som nič. Bolelo to. Prečo je tak krutý. Krik, detský krik. Sára! Otvorila som oči. Kľačal pri Sáre, držal ju. Videla som strach v jej očiach prihováral sa jej. Pohľadom behala po izbe. Moja maličká Sára! V kúte sa ozval vzdych. Pozrela som na mamu. Pohľadom visela na otcovi a Sáre, sledovala každý jeho pohyb. -Odpovedz- zahučal na Sáru. Rozplakala sa. Jednu jej vrazil. Bil bezbranné malé dieťa, na viacej sa nezmohol. Urobilo sa mi zle, zvracala som. Cez zahmlené oči som videla ako ňou lomcuje. Okolo mamičky ležala kopa injekčných striekačiek, drog a nôž...

Všade samá krv. Zasa ma naplo. Nemala som pocity nevnímala som. Zaujímala som sa len, či je mŕtvy. Zabila ho. Ležal na zemi plnej krvi, ona stála nad ním, v ruke nôž. Vrhla sa k Sáre. Akoby po prvý raz videla svoju druhú dcéru. Plakala. Po prvý raz a naposledy. Pozrela som sa na otca. Odišiel, tak ako prišiel. Všetci tak raz odídu. No len on pomohol, svojej rodine. Obrátila som sa. Mama držala Sáru natiahla ku mne ruky. Chytila som sa jej. Vykročila som na novú cestu životom.