Tam kde sa putovanie končí...

Pomaly som kráčala ulicou. Nohavice som mala celé mokré. Bolo teplo, ale mňa studenili dopadajúce kvapky dažďa. Zabočila som, rozhodla som sa, že si cestu skrátim cez most. Na moste nebolo nikoho. Nahla som sa nad zábradlie a pozorovala svetlá lámp odrážajúcich sa na hladine. Svetlo náhle zablikotalo a zhaslo. Išla som ďalej. Blížila som sa ku konci mosta, keď sa tam objavil muž. Bol vysoký, dlhé blonďate vlasy mu zakrývali tvár , špinavé šaty na ňom len tak viseli. Začal kráčať ku mne, cúvala som, ale potom mi niekto chytil ruky. Bolelo to. Zvieral ich veľmi tesne. Muž podišiel ku mne. Chytil mi tvár do rúk a prezeral si ju. Usmial sa a pokrútil hlavou. " Je moc ...milá," zachrapčal. Zrazu som ucítila zvláštnu tupú bolesť v bruchu. Rukami som si ho rýchlo chytila. Ucítila som ako sa mi podlamujú nohy. Zdvihla som si ruku pred oči a uvidela krv. Chcela som vykríknuť, ale nemohla som. Zavrela som oči. Ktosi sa smial a potom ten smiech prestal. Bolesť ustúpila a ja som otvorila oči. Nikde ani stopy po krvi... Postavila som sa a... Nestála som na moste. Nikde tu most nebol. Podo mnou a všade bola len hnedá zem...

Kráčala som ďalej, za celú cestu som nikoho ani nič nestretla, neboli tu stromy ani zvieratá, len slabé mihotavé svetlo v diaľke.

Mihotavé svetlo v diaľke bol v skutočnosti oheň. Horel v zvláštnej kamenej mise obklopenej dvomi sochami jednookých tvorov. Zem sa tu zvažovala. Vzduch bol ťažký, vlhký a presiaknutý dymom. Kdesi v diaľke sa črtalo jazero a pred ním zahalené hmlou stálo mesto.

Pomaly som schádzala kopcom, piesok mi vŕzal pod nohami ale budovy sa približovali. Mesto bolo neusporiadané. Jedna na druhej tu stáli ošarpané chatrče, miliónkrát opravované, zalátané kúskami plastu alebo plechu. Už dlhú chvíľu som chodila mestom. Ale okrem o seba sa opierajúcich chatrč v blatistých uličkách, kde tu nejakého ohňa, ktorý horel aj za stáleho dažďa. Neznesiteľný zápach pomaly slabol. Blížila som sa do stredu mesta, kde sa zbiehali všetky uličky, bolo tu akési voľné priestranstvo s kamennou studňou v strede. Za ňou sa tiahlo drevené mólo a jazero zahalené hustým oparom. Na chvíľu sa mi zazdalo, že som niečo zazrela , ale keď som sa pozrela bližšie nič tam nebolo. Avšak začula som tiché šumenie. Otočila som sa ... Pri každej chatrči stáli ... ľudia, akýsi priesvitný a čiernobieli, ale stále ľudia. Pohla som sa smerom k najbližšej chatrči. Dve deti, chlapec a dievča sa v huňatých svetroch krčili nad ohňom, muž stál v dverách chalupy a fajčil, zatiaľ čo žena vešala prádlo a triasla sa zimou. Podišla som k nim a chcela som sa opýtať... ale zrazu všetci zmizli. Otočila som sa na muža pri ďalšej chatke, ale aj ten po chvíľu zmizol. Chodila som celým mestom, všetci títo ľudia na mňa hľadeli z očividnou nedôverou a vždy , keď som sa pokúšala niekomu prihovoriť , tak zmizol. Zrazu do mňa čosi narazilo... Usmialo sa na mňa malé dievčatko a podalo mi ruku. Jej sivá rúčka v mojej len tak svietila. Naraz celým mestom prenikol ostrý zvuk, pripomínajúci netopiera a ozýval sa mestom ako ozvena. Všetci títo ľudia sa pobrali vedľa seba k jazeru. Kráčali mestom, hnaný niečím silnejším. Kráčala som za nimi. Tí čo došli až k jazeru sa nebrodili ďalej vodou, ale kráčali po nej! Išla som za nimi. Za chvíľu mi bola voda až po pás. Zastavila som sa a hľadela na nich. Pochopila som kto sú títo ľudia a kto som ja. Za chvíľu som stála na vode. Prešla som pár krokov a otočila. Z vody na mňa hľadelo vlastné telo. Usmiala som sa a išla ďalej.