Keď jedna láska zomrela

Zo zamračenej oblohy padali prvé kvapky dažďa. Tichučko narážali na strechu čierneho koča rútiaceho sa po hradskej. Nadskakujúce čierne rozpadávajúce kolesá sa rútili proti silnému vetru. Na mokrom okne odostrel mladý čiernovlasý muž záves. Stekal po ňom dážď a v jeho belasých očiach sa zrkadlila okolitá krajina. Koleso voza znova vybralo priehlbinu a on už po stý krát narazil hlavou do steny koča. Zahrešil, pošúchal si rukou narazené miesto a opäť uprel zrak na krajinu. Voz prehrmel nesmiernou rýchlosťou okolo hostinca U Krívajúceho Kozľa, cez tmavý les a zastavil. Muž vystúpil a pozorne si prezeral dom. Stál uprostred vysokých borovíc neďaleko potoka s krištáľovou vodou. Obloky boli zatlčené doskami a okenice dolámané. Čierno čiernu noc preťalo ostré svetlo blesku. Roztrasenú ruku položil na masívne vyrezávané dubové dvere a potlačil. Vrzgot dverí mu trhal uši. Ocitol sa v zatuchnutej tmavej kruhovej miestnosti bez okien. Dlážku pokrýval deravý koberec. Poloslepý nahmatal spínač svetla. Plyn potichu zasyčal a svetlá po boku miestnosti slabo zasvietili modrastým svetlom. Spoza líšt bolo počuť cupitanie myší a jeho striaslo. Bola to malá izba, stál v nej len jeden vešiak, steny boli obložené dubovým drevom a viseli na nich dotrhané obrazy. Prešiel dverami do druhej izby, rýchlo odtiahol závesy z okien a vpustil dnu trochu svetla. Všade bola vrstva prachu, salón bol lemovaný ťažkými knižnicami plnými kníh a uprostred stálo rozhegané a zaprášené piano. Dážď sa vonku zmenil na búrku a on nebol jediný, kto sa v tú noc prehadzoval v posteli. Mohla byť asi polnoc, keď sa zobudil. Zišiel dole do salóna, všetky veci vrhali nezvyčajné tiene, mesačné svetlo osvetľovalo klavír na ktorom stála zapálená sviečka. Zamrazilo ho, bol si istý, že on ju nezapálil! Sadol si za klavír a pozrel na obraz oproti. Bola na ňom žena, bledú tvár jej lemovali havranie vlasy, čierne oči jej žiarili šťastím a...

Zrazu sa otvorilo okno a vietor sfúkol dohárajúcu sviečku. Jon sa rýchlo zvrtol zavrieť okno, no klavír zrazu začal hrať, sám od seba.. "Bože" zašepkal. Náhle ucítil niečí studený dych na krku. Pomaly sa otáčal, cítil ako má srdce kdesi v krku. A... Stála tam. Akoby práve vystúpila z toho obrazu, len... Len vlasy mala mokré od dažďa a z očí sa jej vytratilo šťastie. Dlhé biele šaty vykresľovali siluetu jej tela, rudé pery odhaľovali nesmierne biele zuby... Zodvihla ruku, po ktorej jej tiekla krv a zmizla. Sviečka sa s miernym vánkom zasa zapálila a ona ... s vetrom zmizla.

"Viete čo by jej mohlo byť, doktor?" vyhŕkol. "Ja, zajakával sa doktor, ak mám byť úprimný, nikdy v živote som nič také nevidel, viete vykazuje ... všetky známky mŕtveho, má veľmi slabý pulz, tlkot srdca je tlmený, Lekár si pozdvihol okuliare, pritlačil si ich ku koreňu nosa a zahľadel sa na dievčinu, a má veľmi nízku teplotu tela." "Obávam sa, že dlho neprežije" vzdychol. Dvere sa pomaly zatvárali za odchádzajúcim lekárom. Zúfalo si kľakol pri Sylviinu posteľ. Odhrnul jej z očí vlasy. Po bledej tvári mu stiekla slza, silnou rukou si ju utrel, pozrel von oknom. "Zbohom Sylvia!" Vstal a otočil sa. "Nechoď" Vydýchla žena, no on išiel ďalej. Dvere jemne buchli. Dievčina si roztrasenou rukou prikryla dve ranky na krku a pocítila chlad. Posledný raz...

"Starký" prudko zvolal Jon. Rýchlo sa posadil na posteľ. "Starký, starký..."

Slabé mihotajúce svetlo sviečky jej osvetľovalo tvár, uprene naň hľadela a ani slovko nepreriekla. Sklopila pohľad a začesala si vlasy. Vstala. Nebola veľmi vysoká. Podišla k nemu a chytila ho za ruky. Bola studená.

Uprela svoj pohľad do jeho belasých očí a zašepkala. "Ty nie si on, mi..." celým jej telom prešiel vzlyk, triasli sa jej pery. " Zajtra..." Prikryla si oči dlaňami a zmizla v tme.

Sedel pri okne a hľadel do diaľky. Tmavé stromy sa kymácali vo vetre, slabé slnečné lúče sa odrážali od jazernej hladiny. Ticho, všade bolo ticho. Zovrel v ruke nôž a vybral sa do lesa, potreboval byť sám.

Nohy ho viedli. Nerozmýšľal, nemohol. V ušiach sa mu ozýval hukot sovy a v tieni mohutného stromu stála ona. Vietor jej prečesával dlhé vlasy, a v očiach sa jej zračil hlboký smútok. Podišla k nemu a vtisla mu bozk. Prsia sa jej prudko nadvihovali, akoby prebehla dlhú trať. Chytila mu ruku s nožom. "Zbohom". A vrazila si ho do srdca.