don´t ignore

Mám veľmi rada dážď. Je čas ísť so psom von a práve sa rozpršalo. Taký príjemný letný dážď. Neberiem si dáždnik, chcem vychutnať každú kvapku.

Prechádzame sa pomaly, pes ňuchá v tráve a ja nasávam vôňu mokrého chodníku. Pozerám sa pozorne pod nohy, aby som nezašliapla nejakú dážďovku, ktorá si vyšla na vzduch.

Vidím pred sebou jednu malú, chutnučkú, ako sa plazí k tráve z druhej strany chodníka. Čupnem si a pozorujem ju. Trvá jej to, ale mne to nevadí, počkám si. Čupím tu na chodníku už asi štyri minúty v lejaku, nikde nikto, len dážďovky.

Už, už bude v tráve, ešte pár centimetrov. Za chrbtom mi zašušťala tráva a môj pes pribehol ku mne. Oňuchal ma, čo robím a prebehol okolo.

Nevšimol si, že predo mnou šprintuje dážďovka, a teraz si ju odnáša na labke. Skončila rozpučená rovno pred cieľom pod labami môjho ignorantského psa.

Vstala som a po ceste domov som sa utápala v myšlienkach, že som asi jediná, ktorá si všíma maličkosti, nebadané zázraky, prírodu okolo seba a vôbec okolie.

         Viem, určite nie som jediná, ale prečo mi to musí tak veľa ľudí spolu s mojím psom stále vyvracať?