Story about...

Kedysi žilo dievča. Celkom obyčajné, na prvý pohľad by ste si ju nevšimli. Bolo nízke, hnedé vlasy a trošku pri sebe. V škole patrila medzi najmúdrejších, mala veľa kamarátov a poväčšine sa jej všetko darilo. V rodine nemala problémy, a tak nebol dôvod, aby na tvári nenosila úsmev. Rada sa smiala, rada sa zabávala a skutočne bola šťastná.

Jedného dňa, keď sedela za stolom a niečo vymýšľala do školy, započula rodičov, ako sa hádajú. Obvyklá hádka, veď čo, potrvá päť minút a o chvíľu bude všetko v poriadku. No tentoraz trvala dlhšie. A bola hlasnejšia ako inokedy. Aj cez zavreté dvere počula, o čom sa hádajú. Išlo o inú ženu. Verila, že toho by jej otec nebol schopný, ale počúvala ďalej. Dozvedela sa, že sa o tom hádali už predtým. Nechcela tomu veriť.

Hádka sa stupňovala a jej sa do očí začali tlačiť slzy. Ľahla si na posteľ a nevedela, na čo má myslieť. Rozplakala sa. Aj keď neverila v Boha, začala sa modliť, aby po všetkom zlom už bolo ticho, aby už prestali kričať. Ležala tam dlho, ale nakoniec ticho prišlo. V hlave jej vírilo všetko, čo si rodičia vykričali. Myslela si, že sú šťastní, ale teraz sa dozvedela, že už dlhšiu dobu nie sú. Musela ísť na vzduch. Vzala psa a išla sa poprechádzať. Keď sa vrátila, bolo ticho. Ticho bolo aj ďalších šesť dní. Čakala, že sa to musí len pretriasť a zasa bude fajn. Ale prišla ďalšia hádka. Ostrá a hlasná. Tak ako prvá, aj táto sa skončila tichom. Začalo sa to opakovať a ona pri tom vždy bola. Vždy ležala na posteli a tíško plakala. Posledná hádka sa však už tichom neskončila, ale zaklopaním na jej dvere. Vošli rodičia a oznámili, že sa rozvádzajú. Táto chvíľa sa jej vryla do pamäte. Zostala bývať s mamou. Vonku to oznámila, až keď si všimli, že už jej otca vôbec nevídajú. Pochopili ju a rozveseľovali ju každý deň. V škole sa nezhoršila, stále ju mala rada, len sa trochu menej smiala.

         O pár rokov zažívala najlepšie časy, zabudla na všetko zlé a zabávala sa. So svojím najlepším kamarátom prežívali rovnako šťastné chvíle. No aj teraz sa niečo pokazilo. Cítila to. Večer, keď čítala knihu, zazvonil telefón. Volal jej najlepší kamarát. keď však zdvihla, nebol to jeho hlas, ale jeho mamy. Povedala jej, že jej syn sa predávkoval drogami a leží v nemocnici. Hneď sa obliekla, povedala to mame a išla tam. Keď dorazila, jeho mama ju objala. Tak pevne a vrúcne. Plakala a preskakoval jej hlas, keď jej povedala, že zomrel. Zrazu si spomenula na okamih, keď jej rodičia oznámili rozvod a jej sa podlomili kolená. Toto už nedokázala uniesť. Vdychovala nemocničný vzduch a vedela, že už nikdy nebude šťastná. V tomto okamihu sa zrútilo už úplne všetko. Kľačala na linoleu pred izbou a plakala, kým neprišla sestrička. Pichla jej sedatíva a nechali ju zaspať. Od nasledujúceho dňa sa  jej život zmenil. V rodine už útechu nenachádzala, pretože otec stále pracoval, keď ho navštívila a mama jej nerozumela. Radšej sa hádala s otcom cez telefón, ako by sa porozprávala s dcérou. Pred kamarátmi sa uzavrela a škola ju už nebavila. Viackrát, keď sedela v kúpeľni na vani, myslela na samovraždu. No nikdy by to nespravila. Vedela, že by to nemalo zmysel. Ublížila by druhým a to ona nechcela. Nevidela žiaden svetlý bod, stratila nádej.

         O pár týždňov neskôr, keď už z nej bola iba chodiaca troska, vyšla z domu a išla sa prejsť. Nevedela kam pôjde teraz, o pár dní, ani čo bude v živote vôbec robiť. Zastavila sa na autobusovej zastávke a sadla si. O chvíľu pred ňou zastavil autobus a vystúpili ľudia. Ani si nevšimla, že si vedľa nej sadol chlapec. Všimol si, že dievča je smutné, tak ju chcel rozveseliť. Začal sa s ňou rozprávať. Prvýkrát po dlhej dobe sa zasmiala. Tešilo ju, keď ju zabával, ale o chvíľku prišiel autobus a on musel ísť. Dal jej však svoje číslo, že býva blízko. Nemala záujem zavolať, jednoducho len bola rada, že ju po čase niečo rozosmialo, tak si ho zapísala. Na druhý deň sa ale zobudila a chcela skúsiť niečo nové, aby sa odreagovala a prišla na iné myšlienky. Zavolala a on zdvihol. Dohodli sa, že spolu pôjdu von. Prechádzali sa a rozprávali, smiali, jedli a ona zabudla nachvíľu na minulosť. V jej očiach opäť skrsla iskrička. O pár dní sa chlapec objavil pred jej domom s kytičkou fialiek, ktoré tak milovala. Týmto si ju získal a ona prepadla novému pocitu. Zaľúbila sa. Trávili spolu veľa času a ona opäť našla zmysel života. Žila len preňho a on pre ňu. Síce bola mladá, akurát vyšla školu, už aj plánovali rodinu. Chceli ísť na vysokú spolu, vziať sa a založiť si rodinu. Ich srdcia k sebe patrili a obaja to vedeli. Ona stratila svoju spriaznenú dušu, ale našla lásku. Každý jej nádych mal zmysel, keď bola s ním.

         Dnes má to dievča 19 rokov a úsmev na tvári taký, ako predtým, aj keď si zažila veľa zlého. Telefonuje s láskou a dohadujú sa, o koľkej sa stretnú. Večer idú do kina. O šiestej sa majú stretnúť na svojej starej dobrej zastávke. Vychystala sa a vyrazila. Sadla si na lavičku. Bola tam skôr. Čím dlhšie čakávala, tým šťastnejšia bola, keď konečne prišiel. Ešte dve minúty a príde jeho autobus. V diaľke započula hlasno pustené rádio. Hudba vychádzala z auta. Hrá sa s prstami a premýšľa, že dnes prespí uňho. Hudba silnela, auto sa približovalo. Teraz rozmýšľa, či keď budú mať syna, pomenujú ho po ňom. Usmiala sa do vetra, a ten sa jej na odplatu pohral s vlasmi. Je tak šťastná.

         Zrazu počuje hudbu. Brzdy. Zaklopanie na dvere a mamu, ako hovorí, že sa s otcom rozvádza. Trasúcu mamu, ako jej hovorí, že jej najlepší priateľ zomrel. Jej lásku, ako hovorí, že si ju chce vziať. A opäť ticho...

         Cestujúci s otvorenými ústami hľadeli na strašnú nehodu, len jeden klesol na zem a rozplakal sa. Pretože práve prišiel o svoj život, budúcnosť, o svoje srdce. Chytil veľkú sklenenú črepinu a posledné, čo počul, bolo hlásenie policajta: „Šofér pod vplyvom alkoholu zavinil nehodu, pri ktorej zomrelo dievča, vodič má ľahké pomliaždeniny.“