To wait or Not to wait

         Sedím v kine, vedľa mňa chalan, s ktorým som sa zoznámila len nedávno. Bol mojím partnerom pri valčíku na hodine spoločenských tancov. Po rozhovore sme sa dohodli, že si niekedy vyjdeme.

         Sympatie boli teda obojstranné a zaviedlo nás to do kina. Vyberala som film ja- horor. Snáď sa budeme báť spolu.

         Film ide a nič sa nedeje. Hmmm. No čo, budem čakať, čo spraví. Ja prvý krok nikdy nerobím, chcem vedieť, či má záujem on. Počkám do konca filmu a potom uvidím.

 Odrazu mi zovrelo hruď a v hlave sa mi objavili spomienky.

Bolo to pred dvoma rokmi v lete. Prerábali sme byt a nejaké peniaze sme vrazili aj do chalupy.

 Naši ma vytiahli na týždeň z prázdnin. Bola som mrzutá, teploty po celý čas neklesli pod 35°C a ja som sa musela škvariť na slnku. Vonku sme totiž prerábali okná a nejaké veci okolo ohniska. Ja a môj oco. Keďže sme v rodine len dve sestry a na chalupu chodievam len ja, musím makať ako chlap.

Tretí deň sa oco pustil do komína. Chcel len vymeniť pár obitých tehál z vonkajšej strany. Zavolal ma, nech mu pomôžem, že už to má hotové, len mu to nejde vyrovnať. Sedela som pod stromom v chládku v sade oproti a pozorovala som ho. Zakričala som mu, že až o chvíľu, lebo čakám, kedy zájde slnko.

Chvíľu teda stál na streche, pot už po ňom stekal  a ja som si stále sedela pod stromom. Napomenul ma, nech už idem, že nezájde. Ja som však povedala, že už vidím oblak, že počkám.

Ocino sa otočil. Myslel, že to nejako vyrovná sám.

Videla som však v tom ostrom slnku už len, ako stratil rovnováhu, keď sa načahoval, aby zatlačil bočnú tehlu.

V tej chvíli ma zalial ľadový pot a v nových oknách sa v sekunde mihol odraz padajúcej postavy.

Pribehla som okamžite, no ocino bol mŕtvy.

Mamina sa z toho už asi dostala, ale ja mám stále výčitky. Keby som nečakala na ten sprostý oblak, šla hneď tam, nestalo by sa to.

Áno, presviedčali ma, že to bola nehoda, že som tomu nemohla zabrániť, ale ja a oco vieme svoje.

Teraz na sedadle po dvoch rokoch sa mi to vybavilo ako prítomnosť. Vtedy som si povedala, že už nikdy nebudem na nič čakať, nech sa to týka čohokoľvek. Mám predsa iba cca 80 zím a 80 liet a nebudem ten čas mrhať čakaním na niečo alebo niekoho.

Zažmurkala som a spomienky sa vrátili do podvedomia. Ale myšlienky zostali. Film stále išiel, on stále nehybne sedel, ale ja som vedela, čo mám spraviť.

 Obrátila som tvár k nemu a siahla som mu na ruku. Mykol sa a otočil. Pobozkala som ho a on to opätoval.

 Pokračovali sme a priam bez dychu sme sa vychutnávali do konca filmu. Zo sály sme vychádzali ruka v ruke.

Bol ma hodiť na autobus a na zastávke mi do ucha zašepkal, že má rád baby, ktoré urobia prvý krok, lebo on je priveľmi hanblivý.

Táto spomienka je stará tri roky a stále sa mi vybavuje, keď sa ráno prebúdzam vedľa neho. Chodíme na výročie smrti môjho oca každý rok na hrob a moje výčitky sa už pomaly pominuli aj vďaka nemu.

Teraz viem, že všetko zlé je na niečo dobré, ale takisto viem, že už nikdy nebudem na nič čakať.