Zlodej príbehov - pokračovanie 12

     Starý pán Harrygan, u priateľov známy ako Harry (Hery) , bol práve zabratý do umývania pohárov – jeho najobľúbenejšej roboty, pretože ju vykonával automaticky, čo mu dávalo možnosť premiestniť sa myšlienkami na miesta svojich snov... – keď kútikom oka zaregistroval pás bieleho denného svetla, ktorý na pár sekúnd preťal šero jeho súkromnej katakomby. Toto miesto je už staré, pomyslel si. Jeho časy pominuli. Aj ja som už starý. Po miliónty krát si prezrel interiér svojho podniku zamilovaným a nostalgickým pohľadom zároveň. Áno, obidvaja boli starý, prežili dobré aj zlé časy a teraz sa obidvaja blížili na koniec svojej cesty. Ich zovňajšok chátral a stával sa hrobom pre ich dušu a plné priehrštie spomienok. To, čo bolo predtým ich pýchou a čo im prinášalo radosť zo života, sa teraz rúcalo akoby samo do seba a stávalo sa sebe samému hrobom. To platilo v obidvoch prípadoch.

     Pás svetla sa pomaly zužoval až úplne zmizol. Opäť zavládla pôvodná atmosféra. Predtým, než sa dvere úplne zatvorili, zachytil starý Hery zvuk dažďových kvapiek zúrivo bubnujúcich na betónovú cestu. Celý svet sa zbláznil. V duchu sa pousmial svojej ironickej poznámke, ktorá vlastne ani nebola až taká ironická.

     Človek nemusí byť génius, aby pochopil, čo to znamená, keď sa niekde otvoria dvere. A Hery to vedel. Tento pre ľudí zdanlivo zanedbateľný rituál sledoval starý pán dennodenne už štyridsať rokov. Kedysi, keď bol mladý, keď sme boli obidvaja mladý, strávil celé hodiny pozeraním sa na tie dvere, čakaním na zákazníkov a skúmaním ich tvárí, postáv, chôdze... Vtedy ho to fascinovalo, páčilo sa mu to. Tešilo ho už len samotné vedomie, že niekto vstúpil do jeho podniku a stal sa jeho zákazníkom. Každý človek bol iný, každý bol jedinečný. Lenže roky plynuli a život bez povšimnutia unikal pomedzi prsty. Niekde na ceste týmto životom - nepamätal si kde – stratil záujem sledovať príchodzích, a už len bez akéhokoľvek emocionálneho zakolísania automaticky registroval, že keď sa otvorili dvere a na podlahe a stene sa zjavil pás denného svetla, znamenalo to len jedno: ďalší zákazník.

     Ten človek ho vytrhol zo zamyslenia a tak mu starý dobrý Hery venoval aspoň letmý pohľad. Dal si špeciálne záležať na tom, aby ten pohľad neprezrádzal žiadny záujem, napriek tomu, že to čo uvidel, jeho záujem vzbudilo. Svoju rolu však zahral dokonale.

     Tomu človeku venoval len sekundu, ale bolo to viac než potreboval na to aby si muža poriadne prezrel. Vysoký, mal niečo po štyridsiatke, ani krátke ani dlhé, tmavé, úplne premočené vlasy sa mu lepili na čelo. To, čo však starého Heryho najviac zaujalo bolo to, ako sa ten muž tváril. Bol bledý ako stena, akoby práve stretol pani smrť v čiernom rubáši pokojne si vykračujúcu po chodníku s kosou prehodenou cez plece, akoby sa nechumelilo. Ten muž bol bledý ako mŕtvola. Možno bol podvyživený a možno trpel nejakou chorobou, ale Hery si to nemyslel. Tvár mal čudne zvraštenú. Vyzeralo to akoby sa mračil, ale Hery si skôr myslel, že ten muž je len hlboko pohrúžený do svojich myšlienok. Ako ja, keď umývam riad, pomyslel si. Keď k tomu pridal premočené vlasy a starý, čierny plášť, lesknúci sa pod vrstvou dažďovej vody,...no,...musel priznať, že to pôsobilo v celku dosť dramaticky. Rozhodne to malo čosi do seba, aj keď jeho vnútorný hlas sa ho snažil presvedčiť o opaku – že je to len neznámy muž, ktorý si zabudol zobrať dáždnik a preto zmokol ako myš. Nič neobvyklé, nemyslíš starý priateľ? No Hery si to nemyslel. Na takéto veci mal nos. S tým človekom niečo nie je v poriadku. Určite.

 ***

     Tento podnik je starý, veľmi starý, pomyslel som si. Popri všetkých stenách sa tiahli malé boxy. Sedačky boli potiahnuté starou hnedou napodobeninou kože, ktorá rokmi vybledla a popraskala. Stoly tvorili jednoduché kusy surového dreva izolované vrstvou laku. Aj z miesta kde som stál bolo vidno rôzne nápisy, ktoré tam po sebe zanechali stovky zákazníkov. Medzi barovým pultom na jednej strane a boxmi na druhej, stáli uprostred miestnosti dva biliardové stoly s typickým zeleným plátnom. Aj to bolo rokmi značne opotrebované.

      Tento bar býval možno niekedy obľúbeným miestom na posedenie, no tie časy už očividne pominuli. Dnes tu bolo pusto a o zašlej sláve šepkali už len staré predmety plné spomienok.

      Sklonil som hlavu a zahľadel sa na mláku, ktorá sa podo mnou vytvorila. Pramienky vody stekajúcej z môjho plášťa sa nečujne uberali medzerami medzi dlaždicami. Vtedy som si po prvýkrát uvedomil, že hoci mám úplne premočenú hlavu aj nohy, cítim príjemné teplo sálajúce z vykúreného interiéru. Keď som opäť zodvihol pohľad, už som tento podnik vnímal akosi inak. Akoby ma s tým teplom zasiahlo aj kúzlo tohoto miesta. Stratené v čase, ale stále prítomné. Zrazu sa mi zdal celkom útulný.