Otcov dlhý spánok

Raz sa stalo, že otec neprišiel domov popoludní, ani večer, ale až kedysi v noci. Okúpal sa, vyčistil zuby, ľahol si do postele a zaspal.

   Na ďalší deň ráno nemusel vstávať, bola sobota.

   - Mám ho ísť zobudiť, mami? – spýtalo sa otcovo najmladšie dieťa, osemročná dcéra.

   - Nechaj ocka, nech si pospí, - odpovedala spiaceho manželka. – Včera dlho a tvrdo pracoval, potrebuje si oddýchnuť.

   A tak raňajkovali bez otca.

   Otec spal ďalej, vôbec sa mu neráčilo zobudiť. Jeho rodina sa začala znepokojovať. Nikdy nezvykol spať dlhšie než sedem, osem hodín a teraz sa už chystal obed.

   - Mali by sme ho zobudiť, - navrhlo o pol jednej popoludní otcovo prostredné dieťa, syn.

   - Nechaj ho. Zobudíme ho, až bude obed, - odvetilo otcovo najstaršie dieťa, taktiež syn.

   - Ako myslíš...

   - Keby som sa tak dlho spala, iste by ma hrešil, - sťažovala sa otcova dcéra.

   - Lenže ty nikdy nepracuješ dlho do noci, - vysvetlila jej matka.

   Obed bol prichystaný, šli zobudiť otca. Najprv ho budili jemne. Mierne ním mykali a potichu – takmer pošepky – sa mu prihovárali. Nijak nereagoval. Triasli ním silnejšie a hovorili hlasnejšie. Stále nič. Nakoniec ho zdvíhali a hádzali o posteľ a taktiež mu najstarší syn pustil skvelú kapelku – Six Feet Under – a dal ich najsilnejšie ako to šlo, až sa triasli okná. S otcom to ani nehlo.

   - Vypni ten randál! – prikázala matka.

   - Ale mami, - protirečil syn. – Veď ho chcem len zobudiť.

   - Okamžite to vypni.

   - No dobre teda, - a vypol hudbu.

   - Vidíš, čo si spravil? – opýtala sa najstaršieho syna jeho sestra, vyčítavo ukazujúc na prasknuté zrkadlo.

   - Ja som ho len chcel zobudiť, - oponoval a vzápätí si už len pospevoval text pesničky, ktorú pred chvíľou pustil.

   - Ako ho však zobudíme, keď ním nehlo ani toto? – zaujímalo prostredného syna.

   - No veď ho ešte nechajme, možno sa o chvíľu sám zobudí, - uzavrela debatu matka a šli obedovať.

   Najstarší syn práve prišiel k časti skladby, kde mal a nevedel napodobniť zvuk ponášajúci sa na mačací škrek.

   A tak šli obedovať bez otca. Nezobudil sa ani do večere a keď sa ho pokúšali prebrať, boli neúspešní. Čiže aj večeru zjedli len štyria. Spal ešte i na ďalšie ráno. Zoskupili sa pri ňom a všemožne sa ho snažili zobudiť. Použili všetky metódy z predošlého dňa z výnimkou hlasnej hudby. Pridali k tomu fackanie, otcova tvár bola červenšia, než zrelá rajčina, ale ani to nepomohlo.

   Matke ani tak nevadilo, že prespal raňajky a obed, no potom prišiel čas nedeľnej omše. A to už bol problém. Veď ako by vyzerala, keby prišla na omšu bez manžela a jej jedinou výhovorkou by bolo, že tvrdo spí? To by sa jej vysmiali všetky priateľky. Musela preto konať. Najprv ho obliala horúcou vodou, čo nepomohlo a preto to vzápätí skúsila s ľadovou. Jej manželom však nepohlo ani toto. V nasledujúcich desiatich minútach vyskúšala všetko možné. Spomeňme napríklad depiláciu chĺpkov, vrešťanie do ucha, či skákanie na jeho bruchu. Nakoniec sa rozhodla, že ho do kostola dopravia sami.

   - Si už veľký a silný mladý muž, - povedala najstaršiemu synovi. – A preto budeš musieť dopraviť otca do kostola.

   Vymysleli to celkom jednoducho. Najstarší syn si čupol pri posteľ, matka so stredným synom mu vyložili otca na chrbát a najmladšia dcéra ich lepiacou páskou spojila.

   - Mohol som mu radšej pustiť Dragonforce, - šomral najstarší syn.

   - A to je zas čo?

   - Ty nepoznáš Dragonforce, matka? Veď je to jedna z najznámejších power metalových kapiel súčasnosti.

   - Čo je to power metal? – spýtala sa pre zmenu jeho sestra.

   Do kostola prišli s dvadsaťminútovým predstihom. Odlepili otca od syna a položili ho na lavicu. Pravda, šmýkal sa dole, a tak ho pre zmenu prilepili o lavicu. Najstarší syn sa zatiaľ márne snažil vyrovnať si chrbticu.

   Postupne prichádzali ľudia a verte, či nie, otec sa začal prebúdzať. Následne sa začala omša a on upadol do ešte tvrdšieho spánku než predtým.

   Ak sa niekomu zdá predchádzajúci odsek urážlivý voči jeho viere, tak nech sa nehnevá na mňa, ale na otca. Veď múdre slová spisovateľa som neuviedol len tak.

   Čoskoro začal chrápať, čo bolo nové, lebo dovtedy nechrápal. Najprv zo seba vydal len slabé chŕŕ, potom ho jeho syn trochu štuchol a otec vydal hlasnejšie chŕŕŕ a následne za sebou ešte niekoľko, až sa naňho začali ľudia pozerať, aj matkine priateľky, pustili sa do chichotu a potom hlasného rehotu, kňaz prerušil omšu, matka sa cítila trápne a rovnako aj deti, všetci sa z nich smiali.

   - Keď niekoho moje kázne nudia, tak nech sem láskavo nechodí! – zahrmel kňaz. – Keby tak dnes ešte existovala inkvizícia! – povedal túžobne a tiež tak trocha melancholicky.

   Najstarší syn neustále drgal do otca, s úmyslom ukončiť jeho chrápanie, no s presne opačným účinkom.

   - Ihneď ho stadeto odveďte! – kričal rozčertený kňaz.

   Otcova rodina vstala, najstarší syn si čupol pred otca, matka s prostredným synom ho naňho naložili a dcéra ich opäť zviazala dokopy. Potom syn vstal a ťažko sa zberal k východu. Ľudia v kostole sa smiali, matkine priateľky priam zadúšali od smiechu, jednou rukou si zakrývali ústa, druhou posmešne ukazovali na matku, z kňaza sršali hromy, blesky, rodina sa hanbila a otec chrápal.

   Keď došli domov, najstarší syn si šiel zmorený ľahnúť, pustil si Motorhead, matka plakala, zvyšné dve deti na matkin príkaz skákali po otcovom bruchu a rehotali sa. Otec prestal chrápať ako náhle nasadli do auta, no stále sa nezobudil.

   Po večeri sa šli deti učiť do školy a matka zašla do spálne, kde manžela pobozkala. Pravda, spravila tak nie z lásky, ale z hnevu, veď na večeru jedli hrianky s cesnakom.

   Otec spal aj na ďalší deň. Deti šli do školy, kde si z nich spolužiaci robili žarty a matka zostala doma pri manželovi. Zavolala lekára, ktorý prišiel takmer okamžite, vyšetril manžela a skonštatoval: - Všetky životné funkcie má váš manžel v poriadku, nenašiel som žiadnu chybu.

   - Ale prečo toľko spí?

   - To ja neviem.

   - A prečo nejde zobudiť?

   - Ani to neviem. No to už ovšem nie je môj problém. Dovidenia, - uzavrel doktor debatu.

   Aha! povedali ste si. Ten Abaffy zas použil čechizmus. Keby tak len existovala inkvizícia! Lenže použil som ho v priamej reči a teda som ho nepoužil ja, ale doktor a vy už dobre viete, že za jeho správanie nenesiem žiadnu zodpovednosť.

   Na piaty deň sa najmladšia dcéra spýtala mamy, či ocko neumrel.

   - Nie, dcérka, neumrel. Iba spí.

   A spal ešte dlho.

   Život rodiny sa zmenil, prišla o jedného člena i o financie, lebo matka zarábala málo. Taktiež zmenili kostol, do ktorého chodili a navštevovali ho už bez otca. Inak šlo všetko v starých koľajach.

   Otec sa zobudil na tridsiaty siedmy deň svojho spánku. Vstal o jednej popoludní, práve keď jeho rodina obedovala, a prišiel k nim.

   - No to je od vás pekné! Ani na obed ste ma nezavolali! Včera som dlho do noci pracoval a vy ma ani na obed nezavoláte! Banda jedna všivavá, veď ja vám ukážem.

   - Včera si celý deň preležal v posteli a rovnako tak i päť týždňov predtým, - namietol jeho najstarší syn.

   - Čo?! – neveril otec. – Veď ja ti ukážem! – zastrájal sa. – Takú blbosť nemôže vymyslieť predsa ani tvoja metalová hlava vlasatá.

   Bol to opäť ich otec; dcéra sa pustila v hlasný rehot, najstarší syn do behu a otec striedavo do behu za najstarším synom a do hádzania kvetináčov. Ako tak však bežal, šmykol sa na fialke a strepal sa dole. Hlavou narazil do zárubne a začala mu z nej tiecť krv.

   Tentoraz zaspal na dlhšie.