Koľko

Koľko otázok už padlo do prachu bez odpovede a

koľlko z nich mi vryli krvavé stopy do tváre a do duše čierne diery.

Koľko sĺz už vytryslo z temnoty

a sadli si ako roj dotieravých múch na tvár a nakreslili závoj cez oči...

Koľko pohárov zúfalstva už nenásytne vysala moja chladná pleť prahnúca po ohni...

Koľlko rúnd trpkosti a samoty s prihorenými zápästiami,

koľlko minút bez zmyslu a cieľa

a koľlko tých, čo mi na ruky vrezali hlboké rany.

Koľko bezradných nocí a dní bez slnka a tých, čo pripomínali zbabelý blud.

Koľlko stratených šancí, čo zmizli ako púštny vietor a v očiach zanechali prach.

Koľko chlastu a koľko živého prachu v pľúcach sa už pokúšalo prestrieť nepriestrelnú sieť.

Koľko pokusov v sebe a všetky skazené myšlienky naveky popnúť.

A koľlko ešte bude prebdených nocí a zničených snov,

a koľko ešte padne do prachu zbabelých slov,

a koľko hladných pohľadov prosiacich o milosť,

a koľko prachu v očiach kričiacich: "Tak už dosť!" 

A koľko zúfalých výkrikov bezhviezdnych nocí,

koľko snov vo víre pekelnej moci,

a koľko ešte bude slaných kvapiek, čo kreslia rany na tvári

a koľko minút naplnených poznaním, že zabudnúť sa nedarí....

                              ......Tak koľko?!