Oči

Každý má vo svojej mysli zakorenené isté fakty, vedomosti, o ktorých pravdivosti nepochybuje. Či sú skutočne platné si neoveruje ani s odstupom času, lebo nemá pocit, že by mohli byť klamlivé.

   U vás to môže byť poznatok ako že jeden a jeden sú dva, otvorené mlieko treba dať do chladničky, aby sa nepokazilo a podobne. V minulosti všetci vedeli, že Zem je plochá a že je stredom vesmíru. Dnes zas všetci veríme, že Zem je guľatá a že obieha okolo Slnka.

   A ja som bol zas dlhé roky presvedčený, že vitamín A sa nachádza v očiach.

   K tomuto zisteniu som prišiel náhodne. Mal som asi sedem rokov a s mamou som bol na nákupoch. Pristavila sa u nás jedna žena, pre mňa neznáma, a začala sa s mamou rozprávať. Okrem iného spomínali oči a vitamín A. V mysli som si z toho ihneď vyvodil tento chybný záver. O jeho pravdivosti som však ani v najmenšom nepochyboval.

   Vtedy v obchode ma to príliš nezaujalo, ale večer som nemohol zaspať, čo som si tým lámal hlavu.

   Na druhý deň som sa mamy spýtal, na čo je vitamín A dobrý.

   - Je dobrý pre oči. Keď ho budeš veľa jesť, budeš mať skvelý zrak.

   Pravda, mohlo mi to byť podozrivé, ale nebolo. Vitamín A je dobrý na oči a získava sa z očí. Žil som s tým ďalej, veľmi som tieto informácie nevyužíval.

   O rok a čosi sa mi začal zhoršovať zrak. Nikomu som o tom nepovedal a neprišli mi na to. V škole som sedel v prvom rade, hneď pred tabuľou a stadiaľ som písmená ešte dokázal rozlúštiť. Raz cez prestávku som si to skúsil zo vzdialenejších lavíc. Zhrozilo ma, keď som text nevedel prečítať už zo štvrtého radu.

   Raz otec kúpil na večeru údenáča. Mávali sme ich aj predtým, no toto bol prvý, odkedy sa mi začal zhoršovať zrak. Posadali sme si okolo stola – otec, mama, sestra a ja. Otec vzal do ruky nôž a začal krájať rybu. Videl som, ako odrezal hlavu a chvost a chcel ich zahodiť.

   - Ja si dám hlavu, - povedal som, túžiac po očiach.

   - Čo ti to napadlo? – zhrozila sa mama. – Hlavy sa predsa nejedia, je to nechutné a neslušné. Navyše sú tvrdé.

   Vidíte, aj ona mala hlboko vo svojom mozgu zakorenenú predstavu o tom, že rybám sa nemá jesť hlava, hoci to nikdy neskúšala.

   - Ako vieš? – opýtal som sa.

   Nepamätám si už, čo mi vtedy presne povedala, ale každopádne som z jej odpovede pochopil, že hlavu ryby nikdy nejedla.

   Viac som vtedy nepovedal, a tak som sa vyhol zisteniu, že v očiach nie je vitamín A. Potichu som zjedol stred ryby, zatiaľ čo jej hlava putovala do koša.

   Čoskoro sa mi zrak zhoršil natoľko, že aj zo svojho prvého radu som musel škúliť, aby som rozlúštil znaky na tabuli. Začínal som byť zúfalý, slepnutie sa nie a nie skončiť. No so svojím problémom som sa stále odmietal niekomu zveriť. Určite by sa ma potom spýtali, prečo som im o tom nepovedal už skôr. A tiež by som musel nosiť okuliare, čo bolo pre mňa nemysliteľné, najmä potom ako som si uťahoval z niekoľkých mojich spolužiakov za to, že ich nosili.

   Akosi som dospel k zisteniu, že si budem musieť pomôcť sám. Nebolo to náhle rozhodnutie, dospel som k nemu postupne. Najprv som vedel len to, že potrebujem vitamín A. Potom som zistil, že si ho budem musieť zaobstarať. Až nakoniec sa vo mne zrodil podrobný plán ako ho získať.

   Raz po škole som vzal k nám do bytu kamaráta Petra. Išli sme do mojej izby, tam sme sa zavreli a hrali spolu pogy. No a stalo sa, že pri hre sa mi moje obľúbené vyrážatko zakotúľalo za skriňu.

   Nemohli sme ho stadiaľ dostať, bolo príliš ďaleko, a tak som odišiel z izby pohľadať čosi, čím by sa dalo vytiahnuť. Zašiel som do komory a vzal stadiaľ dlhé, osemdesiatcentimetrové pravítko. Cestou späť som prechádzal okolo kredenca a náhle mi zaplo. Srdce sa mi od vzrušenia rýchlo rozbúchalo a celý som sa mierne roztriasol. Chvíľu som len nečinne stál a upokojil sa.

   - Mami? – spýtal som sa.

   - Čo je? – odvetila mi otázkou. Bola v spálni, nemohla ma teda vidieť.

   Krátky moment som nepovedal nič, znova som musel utlmiť nával vzrušenia.

   - Už nič, - odpovedal som napokon.

   Otvoril som prvú zásuvku kuchynskej linky a vzal z nej veľký nôž. Opatrne som si ho strčil za tepláky a prekryl ho tričkom. Dýchal som pekne zhlboka. Nádych a výdych, nádych a výdych...

   Ešte som si uvedomoval, že ak by som nôž vrátil na miesto, nič zlého by sa nestalo. Ale nemohol som. S pravítkom a skrytým nožom som sa vrátil do svojej izby.

   - Skoro som ho dočiahol, - privítal ma Peter.

   Prišlo mi ho ľúto. Nič netušil.

   - Vzal som pravítko, ním by som ho mal dočiahnuť.

   Vymenil som sa s ním pri skrini. Čupol som si tak, aby skrytý nôž nevydúval tričko. Peter nič nezbadal. Rukou som sa načahoval, aby to vyzeralo, že som sa snažil dostať vyrážatko spoza skrine. V skutočnosti som ho posunul ešte ďalej.

   - Akosi mi to nejde, - sťažoval som sa.

   - Daj, vymením ťa, som vyšší.

   Vstal som a dal mu pravítko. Ako si čupol a natiahol ruku s pravítkom za skriňu, vybral som spoza teplákov dlhý kuchynský nôž.

   - Počul som, ako ti dneska Zuzka povedala, že máš pekné oči, - skonštatoval som.

   - Hej, povedala, - súhlasil.

   - Prečo sa jej zdajú pekné?

   - Ja neviem... Lebo sú také veľké?

   Áno, sú veľké a obsahujú veľa vitamínu A, pomyslel som si.

   Ako sa načahoval, zozadu som k nemu pristúpil a uvažoval som, ako to spraviť. Spomenul som si na jeden film. Chlapíkovi prešli nožom po hrdle a bolo po ňom.

   Zohol som sa a vystrel som ruku.

   - Už som ho skoro mal, - pochválil sa nič netušiaci Peťo.

   Rýchlo som mu strčil nôž pod krk, silno pritlačil a potiahol. Peter trocha zachrčal, z rany sa mu prúdom vyvalila krv a mŕtvy sa zrútil na koberec. Pustil som nôž.

   Otočil som ho, aby ležal na chrbte. Pozrel som sa mu do tváre. Jej výraz bol desivejší, mŕtvejší ako výrazy tvárí ľudí, ktorých vo filmoch akože zabijú. Trocha som sa vyľakal. Na hlboká ranu, z ktorej sa neprestávalo valiť množstvo tekutiny, som položil niekoľko vreckoviek. Nech sa nezašpiní koberec.

   Prstom som sa dotkol jeho oka rozšíreného strachom. Stihol si uvedomiť, že som ho šiel zabiť, pomyslel som si. To som nechcel, ale už sa nedalo nič robiť.

   Skúsil som mu oko vydlabať. Nešlo to. Použil som aj druhú ruku a oko podoberal z dvoch strán. Časť z neho vystúpila, akoby už šla vypadnúť, ale vzadu ho čosi pridŕžalo k lebke. Pochopil som, že iba rukami ho z hlavy nedostanem.

   Pohľad mi padol na nôž. Opatrne som ho vzal do ruky a prezeral si ho. Priložil som ho k oku. Následne som ho zapichol tesne vedľa oka a trochu ho vsunul dnu. Potom som s nožom pracoval ako s pákou a oko vypadlo. Nevyzeralo, ako som si ho predstavoval. Vzadu vôbec nebolo guľaté, zato bolo celé krvavé a čosi z neho vytekalo. Rýchlo som ho vzal do prstov voľnej ruky a vložil si ho do úst. Nemal som na to, aby som ho riadne pohrýzol, a tak som ho radšej ihneď prehltol. Naplo ma a takmer som ho vyvrátil.

   Keď ma nevoľnosť prešla, rovnakým spôsobom som do seba dostal aj druhé jeho oko. Ako som ho prehĺtal, už ma nenaplo.

   Oči boli zjedené a ja som nevedel, čo ďalej. Pamätám si, ako som tam pri ňom sedel, no netuším, čo sa mi preháňalo hlavou. Je dokonca možné, že nič, mám matnú spomienku, že som si vtedy vôbec neuvedomoval, čo som spravil.

   Ubehlo niekoľko minút, kým som sa dokázal aspoň trochu sústrediť. Zistil som, že budem musieť telo odpratať a taktiež som zistil, že to bude obrovský problém. Navyše po ňom budú pátrať. A vreckovky nedokázali zastaviť krvácanie...

   Začal som si uvedomovať, že som zabil človeka – a navyše svojho priateľa – a že mi na to čoskoro prídu.

   Na potvrdenie mojich chmúrnych myšlienok sa otvorili dvere a do izby vošla mama so slovami: - Nedáte si sušienky, chlapci?

* * *

Putoval som do psychiatrickej liečebne a rodičia do väzenia.

   Všetkého som ľutoval. V prvom rade Peťa, jeho rodičov, mňa, mojich rodičov, našich bývalých spolužiakov, učiteľov a všetkých, ktorých môj ohavný zločin zasiahol.

   Navyše som sa počas môjho vyšetrovania dozvedel, že vitamín A sa v očiach nenachádza. Zistenie, že vražda bola navyše nezmyselná, mnou malo otriasť, ale neotriaslo.

   Môj zrak sa totiž po hodine od zjedenia očí vylepšil a dodnes nepotrebujem okuliare.