pokračovanie

Any v ten deň opäť s úsmevom na perách spomínala na časy, keď nezvládala svoju finančnú situáciu a vlastne ani prácu a šéfka ju až s prekvapujúcou zlosťou predvolala na vážny rozhovor do svojej kancelárie.

• Any, chcem sa opýtať a skúste mi úprimne odpovedať, baví Vás vôbec táto práca?

Any v očakávaní, čo sa bude diať, s nevinným výrazom pozerala na tú milú osobu ako sa vážne tvári a jej výraz nehovoril v tej chvíli skoro nič. Chcela počuť iba odpoveď, ale Any vedela, že je veľmi nahnevaná a už tu nepomôže iba taký malý úsmev a nejaký trápny vtip. Bolo to vážne.

• baví – vyjachtala zo seba

• ja nemám taký pocit, mám Vás veľmi rada Any, ale pohár trpezlivosti pretiekol. Chyby, ktoré som po Vás opravovala zakaždým pri kontrole som sa snažila predýchať a verila, že sa polepšíte, aj keď nadávky, ktoré som pritom používala na tie nie som hrdá, ale teraz Any

A bolo to tu pomyslela si, určite som urobila niečo veľké.

• Firme, na ktorej mi veľmi záleží, a viete to, urobiť stotisícový preklep a nebyť náhody tak nato ani nikdy neprídem a máme ako firma veľký problém.

Bla bla no už to dokonči, Any začala byť netrpezlivá.

• Rozmýšľala som nad Vami a prišlo mi na um jediné riešenie a to prepustiť Vás.

Au, to bolelo, Any pocítila chlad po celom tele a svoje veľké oči vytreštila na známu šéfkinu tvár a čakala.

• Ale ráno som sa rozhodla, že Vám dám poslednú ale naozaj poslednú šancu. Buď začnete byť viac sústredená a viac sa zaujímať o túto prácu alebo pri jedinej chybičke sa budeme musieť rozlúčiť a verte tomu, že by ma to mrzelo.

A ticho, Any ticho prikývla a ani vlastne nevedela čo cíti. Nebolo to nič výnimočné, klasický koberček u šéfky, ktoré mala za sebou neúrekom, ale tentokrát dostala ozajstný strach. Strach z neistoty, z toho čo bude keby stratila túto aj keď slabo platenú prácu.

Musela by povedať rodičom, že dostala padáka, lebo je lajdák, kamarátkam priznať, že nie je taká ako si mysleli, taká šikovná a dokým by si našla druhú prácu tak by trvalo minimálne 2 mesiace, že by musela byť bez peňazí, ktoré mala už aj teraz dosť málo.

A najhoršia spomienka bola na len nedávne otcove varovanie, že vie o tom ako jeho dcéruška premyslela svoju dovolenku v otázke financií a požiadala banku o maličký úver, ktorý už teraz nestíhala splácať a vlastne si za rok čo pracuje nekúpila nič čo by bolo aspoň trochu trvácne. Napr. novú posteľ do svojej izby alebo v otcových predstavách by najradšej prijal aspoň nové rádio. A tak jeho varovanie smerovalo práve k tomu, že je už dosť veľká nato, aby vedela o rodinných problémoch s neustále narastajúcimi dlhmi, ktoré Any poznala mnohokrát cez slzy z mamičkiných úst a že ako rodina jej nebude môcť v živote pomôcť a musí sa naučiť starať sama o seba.

A to všetko sa jej premávalo hlavou, keď odchádzala zo šéfkinej kancelárie okolo svojej kolegyni Simony, ktorá na ňu chápajúco pozrela a v očiach sa zalesklo veľa slov, ktoré možno chcela povedať ale niekedy nato ani tie slová nestačia.

Celý deň potom prebiehal v takej malej melanchólii a ku koncu pracovného dňa sa Simona, konečne odhodlala s Any pustiť do citlivého rozhovoru.

Simona bola trošku zvláštna dievčina, boli s Any kamarátkami už od strednej školy a mali za sebou veľa spoločných zážitkov, smútkov, spomienky ich spájali ako sa zdalo navždy.

Svetlé na krátko ostrihané vlasy nižšia postava s pekným okrúhlym pozadím, ktoré veľa chlapov obdivovalo, stavbu tela mala síce trošku zavalitejšiu, takú tú chlapčenskú, ale najviac čo jej spôsobovalo komplexy bola jej tvár, na ktorej ešte od školy ostali nepríjemné akné a aj pri márnych snahách a preležaných hodinách u kozmetičky sa pleť nestala jemná a príťažlivá. No aj napriek tomu bola Simona v podstate pekná, mala veľmi príjemný sympatický hlas, ktorý znel v ušiach ako spev a keď mala akurát dobrú náladu tak jej biele zuby a úsmev dokázali zamotať nejednu chlapčenskú hlavu. No lenže to musela mať tú dobrú náladu, lebo Simona patrila medzi ľudí, ktorí dokážu zmeniť náladu z minúty na minútu a keď je momentálne zlá chvíľa tak všetci okolo to musia vedieť a veľakrát je hádka bližšie ako čokoľvek iné. S Any si rozumeli veľmi dobre a ľudia, ktorí poznali obe, sa držali názoru, že sa krásne doplňajú a preto ako dvojka sú nerozlučné. Simona bola skôr na prvý pohľad tá tichšia, skromnejšia, vzornejšia a pôsobila veľmi vyrovnaným a dospelým dojmom, ako pracovníčka vo firme bola u klientov práve ona tá pred ktorou mali malý rešpekt. Mala v sebe tajomno, takú tú prirodzenú rezervovanosť.

Lenže Any ju poznala už dlhé roky, v škole spolu sedeli skoro na každom predmete, na hodinách sa spolu smiali a keď sa Simona od smiechu celá červená zohla pod lavicu, aby ju profesor nevidel a rehotala sa až v krčoch, tak práve Any musela zachraňovať situáciu a tváriť sa ako somárik, že sa nič nedeje. Síce potom to bolo o tom, že „Bábiková“ neprestanete? Chcete ísť odpovedať? A viackrát sa hodina skončila s tým, že Any mala ďalšiu guľu, ale stále sa nad tým pousmiala, že aj tak to stálo zato. Smiech bol najlepší liek na všetko a so Simonou o tom vedeli obidve svoje. Poznali svoje tajomstvá, svoje žiale, lásky a pri spoločných posedeniach na kávičke si mali aj po spoločnom pracovnom dni ešte veľa toho povedať.

Na spoločnej kávičke v jednej príjemnej kaviarni v centre mesta si opäť obidve kamarátky posilnili svoje priateľstvo úprimným rozhovorom a keď Any vtedy odchádzala domov tak s pocitom, že spriaznená duša je šťastie, za ktoré by mal človek ďakovať.