Vyznanie

Vyznanie

Je v teba všetko, čím ťa potrebujem,

Je v tebe všetko, možno ešte viacej...

Sám neviem, či si stále iba slnkom,

či s teba prší neha luny spiacej.

Možno raz prídeš ako prudký vietor,

možno raz prídeš od hmly zamúčená,

tajomnú slzu mi prinesieš domov

ako súmrak rosu na skosené sená.

Možno prídeš v premoknutom plášti,

ustatá, bledá, prísne mlčanlivá,

sadneš si sama vo vzdialenom kúte,

kde ťa môj pohľad pozakrýva.

A ktovie, ešte aká prídeš domov.

Dnes budeš taká, zajtra celkom iná.

Ako ja. Ako každý z tých, čo žijú.

Život nás vždy a stále trochu poomína.

Často mi sama vravíš, že si iná.

Každý je iný. Na tom nezáleží.

Ja ťa prijímam v láske, vraviac: Chcem ťa.

Tá veta zvoní ako zvony z veží.

Neviem nič, len to, že ťa potrebujem.

Preto ma všetky piesne k tebe nútia.

Nuž idem, tu som, navždy sa ti dávam,

na milosť prijmi slovo rozhodnutia.

Našiel som v tebe drahocenný kvet,

ktorému lúče lupene nepolámu,

kľúč od najstarších, prehlbokých viet.

Darmo mi vravíš: Som ti iba múzou...

Darmo mi vravíš: Všetko pominie...

Nie sme len jarným vánkom pod haluzou

A nestáli ako dym v zimnom komíne.

Márne mi vravíš: Trochu sa bojím...

Pre mňa si všetko: Múza, žena žien.

Prijímam ťa pod obojím,

ako chlieb a víno, ako živý sen.