Horoskop

Bol príliš obyčajný deň niekde medzi Vianocami a verejnosťou pobehujúcou v šortkách. A bolo ráno. Rána nie sú úplne beznádejné. Do večera ostáva dosť času, aby sa stalo aspoň niečo. Keď už nič iné, tak prinajmenšom koniec sveta. Okrem toho bola sobota. Zaslúžené voľno. Ale úprimne, v sobotu sa nestalo vôbec nič. Televízny program sa držal na zvyčajne nízkej úrovni, počasie si dávalo pauzu medzi teplou zimou a letnými záplavami a všetci naokolo sa poslušne venovali svojim vlastným problémom. Možno sa svet menil, no nedával to najavo. Nevyhnutne prišiel pondelok. Bolo ráno. Cesta do práce známou trasou. V kancelárii o päť minút skôr. Na susednom stole ležal položený časopis. Polovica dvojstránky zahnutá dozadu. Niekto si ho pri čítaní držal jednou rukou pred očami. Zodvihol ho. Polovicu strany zaberal krátky článok o komsi, dole sa krčil horoskop. Na druhej strane nič iné, než modro-béžová reklama na životné poistenie. Vrátil sa k horoskopu.

„Obzrite sa okolo seba, niečo by ste mali dať do poriadku. Pomaly sa dostávate do štádia, kedy situácia, alebo okolnosť neznesie odklad. Vaša tvrdohlavosť prekvapuje.“

Dátum stále platný. Až do piatku.
Otvorenými dverami vošla vedúca. Trvalo mu to asi tri sekundy. Napokon na to prišiel. Nové vlasy. Zobrala z jedného zo stolov šálku a odišla.

Peter bol cez obedňajšiu pauzu nezvyčajne čulý a hlučný.
„Predali nás,“ oznámil im napokon.
Všetci sa zarazili. Ale nenasledovali žiadne ďalšie informácie. Petra niekto zavolal vedľa.

Sedel znovu v kancelárii a „predali nás“ nebolo nikde naokolo vidieť. Celý zvyšok dňa prebehol normálne. Bolo to takmer na neznesenie.
Poobede stojac na chodníku pozrel na oblohu. Krátky záblesk nevysvetliteľnej radosti. A potom pocit prázdna. Vrátil sa k zvyčajným, každodenným myšlienkam. Na chodbe bolo treba vymeniť žiarovku. Čosi ho opäť vyrušilo. Medzi bezmennými okoloidúcimi sa bez varovania objavil bývalý spolužiak. Povedali si ahoj a podarilo sa im medzi to zachytiť aj pár tichých chvíľ. Potom im muselo dôjsť, ktorý je rok. Rozišli sa bez rozpakov, ako cudzí ľudia. Rovnováhu už v ten deň nenašiel.

Otvorili sa dvere na byte. Nefunkčné svetlo sa nezaplo. V kuchyni si pri zatváraní chladničky spomenul na poobedňajšie stretnutie. Bývalý spolužiak a ešte pred tým najlepší priateľ. Večer bol normálny. A potom tá chvíľa tesne pred spaním. Ale napokon, zajtra muselo byť ráno.

V práci sa všetci na niečom smiali. Došli nové menovky. Večer pršalo. V schránke ležala upomienka z knižnice. Tú knihu nevrátil už pol roka.

Rádio v aute nehralo. Vypol ho. Boli to tri minúty dozadu, keď po tretí krát prešiel všetky stanice. Naokolo hučali prechádzajúce auta. Slnko malo zvláštny odtieň. Ostro sa odrážalo od mlák na ceste. Minul starú ženu. Držala za ruku dve deti s veľkými školskými taškami. Podnik, kam občas chodil mal novú omietku. Lešenie bolo konečne preč. V tráve ležala stará topánka. O niečo ďalej venčil muž dvoch dalmatíncov. Mal pocit, že sa tá cesta nikdy neskončí. Odľahlo mu, keď ho na parkovisku oslovila kolegyňa. Hovorila niečo o rýdzikoch, ale to bolo jedno.

Na obed mal jemne presolenú hovädziu polievku a rizoto. Roztržito sledoval drobnú kvapku mastnoty na stole. Sedel sám. O dva stoly vedľa zbadal vedúcu. Aj ona bola sama. Potešilo ho, že si to nevšimol skôr. Teraz sa s tým už nedalo nič urobiť. Rozhodol sa, že je na čase vstať a odísť. Skôr než to stihol, prisadla si k nemu Andrea. Z nasledujúceho rozhovoru mu do budúcna v pamäti utkvela iba jedna nedbalá veta: “Poobede si musím ísť kúpiť noviny.“

Takmer narazil do auta, ktoré pred ním prudko zabrzdilo. O chvíľu strieborný volkswagen odbočil doľava a stratil sa z dohľadu. Pustil to z hlavy. Večer ho vytiahli do mesta.

Šúchal si čelo a nechcelo sa mu veriť, že už je poobedie. Všetko bolo neurčité. Vonku ktosi menil firemnú tabuľu. Andrea nebola v práci. Hodinu pred koncom to vzdal a odišiel domov skôr.
Doma zacítil na gauči omrvinky. Spomenul si na raňajky.

Bolo slnečné piatkové poobede. Ulice preplnené ľuďmi. Všetko pre neho malo zvláštnu chuť dňa stráveného doma. V pravej ruke niesol igelitku s malým nákupom. Zostávalo mu už len pár metrov domov, keď ho upútal červený novinový stánok. Míňal ho aj cestou do obchodu, no tento krát spomalil a po nepatrnom zaváhaní pristúpil k okienku. Vedel, že nie je isté, či sa mu to podarí.

Rolety boli zatiahnuté. Slnečný deň zostal za oknami a v izbe bolo šero. Nákup stál nevybalený na kuchynskom stole. Pred sebou držal časopis. V ruke držal pero. Nalistoval jedinú stranu, ktorá ho skutočne zaujímala. Urobil jediný razantný ťah...

„Obzrite sa okolo seba, niečo by ste mali dať do poriadku. Pomaly sa dostávate do štádia, kedy situácia, alebo okolnosť neznesie odklad. Vaša tvrdohlavosť prekvapuje.“

...a začal písať. Pri každom slove myslel na to, že sa správa hlúpo. Ale hlúposť to bola od chvíle, keď zabočil k stánku. Mohol to v súkromí dokončiť. Pod posledný riadok svojho rukopisu vtlačil budúco týždňový dátum a pod neho dve vety, o ktorých rozmýšľal cestou od stánku sem.
Na „m“ dal štyri oblúky. Jeden preškrtol. Prečítal si ešte raz všetko, čo k autoritatívne súmerným tlačeným písmenám sám pridal. Vtedy sa mu podarilo seba samého definitívne presvedčiť, že sa správa nezmyselne. Vytrhol popísanú stranu. Puntičkársky ju roztrhal na tristodvadsaťsedem drobných kúskov a vyhodil. Zvyšok časopisu odložil takmer ľahostajne k starým novinám určeným do zberu. Vrátil sa k svojmu zvyčajnému životu.

---