Dva stromy

Pršalo už týždeň v jednom kuse,dievčatko schúlené pod oknom na drevenej lavici hľadelo do diaľky,nevedno kam..no chcela odísť niekam preč,už malo plné zuby svojich rodičov, ktorí vlastne ani neboli jej rodičia ale opatrovníci
.Nesutále jej prikazovali čo má robiť,správali sa k nej ako k špine,ktorá nemá právo na život. Jej takzvaný rodičia nemali v sebe ani len kúsok svedomia,ale čo je horšie nemali ani srdce...a tak dievčatko,ktoré našli kedysi dávno v lese,ktoré nemalo vôbec život taký ako by si zaslúžila,necítilo v sebe zlosť ba dokonca ani nenávisť,len smútok mala neustále v očiach..stále sa jej chcelo plakať,slzy v očiach no neplakala.Bola silná....
Ako tak roky plynuli,dievčatko rástlo,počúvalo odporné reči,no už bolo zvyknuté...Každý večer po západe slnka keď už malo všetko v dome spravené,chodievalo do lesa. Cítilo sa tam ako by tam patrila...akoby bola súčasť stromov,listov,koreňov ,machu ktorý všade rástol,hypnotizované prírodou,ktorá jej nedovolila odísť.Zakaždým, keď prišlo moc neskoro otec jej dával veľmi kruté tresty..kruté pre dievča,ktoré nemalo postavu stavanú na také práce...No jej to bolo jedno,stálo to za to, aj keď musí plniť tresty...spávať chodilo chvíľku pred svitaním a dakedy ani nespávalo...potajomky sa vykrádalo do lesa,a nad ránom prichádzalo šťastné... Prialo si žiť v lese sama,v tichu,bez slov...iba šum lístia,vietor vo vlasoch a ona.Už dlho snívala o tom ako sa zmení v strom alebo v kvet či obyčajný krík,zapadne do tohto prostredia,bude dopĺňať tento celok..túto hramóniu ,no snívanie muselo ísť bokom.Mala ešte veľa povinností,ktoré jej ukladali na plecia jej ´´milovaný´´opatrovníci. a tak čas plynul,deň za dňom ubiehali ako voda a túto,už ženu,do lesa stále viac a viac ťahalo srdce...a jedného dňa ako tak obrábala statok..okolo precválal muž na koni.. Nikdy predtým si ho tu nevšimla.Tak pracovala ďalej,nevšímala si ho...No každý deň sa tu objavoval,vždy,keď zdvihla hlavu bol tam,na kraji lesa..tak tajomný,tak pôvabný a vždy len na chvíľku, až chcela kôli nemu utiecť.Nechať všetko tak a odísť.Vydať sa za ním,nájsť ho..spýtať sa ho na veľa vecí,ktoré ju trápili...Jedného večera sa táto žena rozhodla že ho nájde,chcela ho vidieť, a jej opatrovníci u v celku starý a moc lenivý na to aby sa starali o seba sami,nemohli dopustiť aby im ušla..strážlili ju ako oko v hlave ,zamykali ju v noci do pivnice,bez okien bez svetla, na holú zem vystalnú slamou..no ona sa nechcela vzdať,a tak ušla,cez deň,keď nikto nedával pozor....
Utekala s tým čo mala na sebe nevedno kam,len preč,preč od všetkých za tajomným.Jej rodičia ju chceli nájsť,za každú cenu...chceli ju mať späť,kto sa teraz o nich postará?Kto obriadi pole?Potrebovali ju...tak žena poslala do lesa svojho lennivého muža nech ju nájde.Šiel dni ba aj noci kým nedošiel k veľkému jazeru, bolo tam veľa stromov,no ako prvá mu do oka udrela vŕba,tak krásna,neskutočne krásna..až neveril že mohlo niečo také vyrásť..a tak sa pobral domov...oznámil to žene a na všetko zabudli...
Opár rokov neskôr pri tomto jazere bývala rodina,zámožná rodina..ani nie tak rodina ako Pán,syn,veľký statok a služobníctva že sa ani zrátať nedalo.tento Pán sa snažil vychovať svojho syna na svoj obraz, chcel aby bol vznešený,urodzený..taký ako on...ale Pán nanešťastie nevidel aký v skutočnosti je,krutý,povrchný a bez srdca.A tak tento mládenec často utekal z domu,k jazeru.Sedával pri vŕbe..vravel jej, všetko čo ho trápi..a dakedy len tak pri nej sedel,dotýkal sa jej koreňov a kôry...rád počúval šum jej lístia.Po rokoch sa z mladého chlapca stal muž,ale ako rástol jeho vek,rástli v ňom aj trápenia a pocity úzkosti, ktoré mu otec spôsoboval...Ušiel a ani jediný pohľad nevenoval pri odchode z domova,ktorým tak ironicky nazýval tie múry,ktoré ho obkolesovali,nielen na vonok ale aj vo vnútri.Chcel ešte raz vidieť vŕbu,naposledy sa jej dotknúť, venovať posledný pohľad...počul v diaľke ako na neho otec volá..volajú aj poslušný sluhovia,chceli mu ukázať aký su verný.No jeho zaujímalo len to kde je jeho nepodarený syn zase.No len čo to dopovedal...rozpršalo sa,a ako tak pršalo, jeho syn sa pošmykol z brehu na ktorom sedel...a utopil sa,vlastne,on sa ani nesnažil zachrániť,vedel čo bude lepšie,,,Keď Pán našiel svojho syna...mal slzy v očiach,smrť jeho jediného..syna mu otvorila oči,aký bol... ...
Po čase,dlhom čase vedľa vŕby vyrástol dub,silný,hrubý a z obrovskou korunou...jeho korene sa preplietli z koreňmi vŕby,ktorá pri ňom vyzerala tak malá,no on ju strážil.Nikto nemohol uveriť...no bolo to niečo úžasné... dva osudy sa splietli naveky.Už nikto im nemohol ublížiť..Boli tam jeden pre druhého..dub strážil svoju vŕbu a ona mu vďačne robila spoločnosť na veky...ak nie ešte dlhšie...

---