Stalo sa to raz, keď pršalo a traktor do kopca nevyšiel.

Prolog:"Stalo sa to raz, keď pršalo a traktor do kopca nevyšiel." Lialo ako z vodovodného kohútika asi už tak tretí deň a celé polia a lúky a kopce a vlastne všetko vôkoľ našej dedinky bolo vodou hltené a všetko siakavé dokonale presiaknuté až na kosť, kosť do mokra. Ondro Mráz, osoba v krčme známa ako statný, nebojácny a nanajvýš rozvážny chlap - slovom intelektuál v svalnatom tele, v podvečer keď už všetci chlapi z dediny a i podaktoré ženy, radi telo chtiac si utužujúce, už sedeli na miestach skoro tak ako vždy, keď tu zrazu vravu bublajúcej putiky s rôznodivným zvukom telenovely prerušil rozrazením dverí Ondro Mráz. Premoknutý na kosť a drkotajúc zubami s rukami zloženými v cé ohnutej hrudi, s očami vypúlenými od, na prvý pohľad, zrejmého úľaku si stal doprostred miestnosti. Stodvadsať kilo živej váhy, tak zrazu v jednom malom klbku stálo pred našimi očami a my neveriac, zdesili sme sa tej sily, čo toho mohutného chlapa tak na smrť vyľakalo a jeho telo a tvár do takého úšklabku doviedlo. V pohostinste sa akoby s úderom ručičky hodín zastavil ruch a šum a jediné čo znelo bol podmaz akéhosi ženského škreku, z reproduktora televíznej skrinky. Ľudia celkom pospolok, ako jeden hlas, mlčali a zdesene sa dívali na tej výjav hrôzy, nikto, ale na slovo vzato nikto, ani jeden hlas sa neozval, ani jedno telo sa nepohlo, v našej krčme sa zastavil čas. My chlapi z družstva, sme vždy boli iní, akýsi smelší a rozhodnejší, ako tí čo inde robili, či za prácou do mesta dochádzali. Partia ako sa patrí. Jeden ako druhí, takí sme boli za mlada. Vyrastení ako topole a dievky, keď sme ako zrobené kone po robote do krčmy šli, si mohli krky za nami potrhať, tak sa za nami otáčali. Neboli sme mi žiadne fajnovky. Keď bolo treba, vedeli sme sa dať do kopy a i robotu i iné veci sme vedeli porobiť a rýchlo a dobre. A ak bolo najhoršie, i po papuli sme vedeli kde komu dať, či i sme si pred výplatou vzájomne peniaze požičať vedeli a ak sa nedalo, tak ako sme pred krčmou stály a bez groša, tak sme sa čo jedna noha pobrali domov a nik z nás si nesťažoval. Prosto, bolo tak. Spolu sme ľudovú školu vychodili a takmer všetci znás i na strednú poľnohospodársku sme spolu išli, akurát na vojnu nás akosi pomiešali a keď sa po vojne všetci vrátili, bolo ich dosť čo sa preveľmi zmenili a začali, do koho pohľad, zapárať. Tak sa raz stalo, že sa vo vedlajšej dedine konali hody a od nás, celá mlaď, išla sa baviť a i mi sme šli, no mohli sme až po fajronte. Do roboty v ten deň, sme si čisté veci ponosili a plán, že z roboty rovno na zábavu, každí odobril. Jožo Lacko, miestny špekulant, odkiaľ si dostal ponuku na odkup po šesť fliaš rumu z turecka, za veľmi dobrú cenu. Tak sme sa ako chlapi uzniesli, že keď už na hody, tak len s dobrou pijatikou, nech všetci vidia, že na to máme a nie len tí mestskí. Kedže Paľo Gálik, od nás z družstva kombajnista, zmlátil svoju ženu tak, že do nemocnice ju museli vziať, mal v deň hodov súd na okrese a Juro Mriež, na rybačke zaspal len tak, v tenkej veste, v mokrej tráve, dostal zápal plúc, ostali sme presne šiesti čo nám ako športkou osud nadelil, jedna fľaša na hlavu. Jožo Lacko, v ten významný deň, už netrpezlivo okolo obeda vyčkával, pred skladom kde robil, červenú babetu s nákladom, ktorá už čo chvíla mala sa zjaviť. Štnásť osem, cez bránu JRD kde som robil ja, denného strážnika, prefrčala ani vzduch, krvavo bordová babeta s nevýrazným chlapíkom za riaditkami a na chrbte s batohom, ktorý čo meter zvodkastne štrngal. Po robote bolo jasno, všetci išli do naha a za búdou s náradím sme v rade stáli, keď nás stará mater Mrázová všetkých do jedného, poriadne vyšpricovala ľadovou vodou z hadice. Všetci šiesti, vyobliekaní a upravení, ako sa sluší a patrí, sme sa pred zrkadlom lakťami šťuchali a každý sa aspoň chvíľu obdivoval a honosil pred druhými a hlavne v zrkadle, pred samým sebou. Nebolo medzi nami rozdielu a ani chcenia líšiť sa, no pri pohľade do nášho davu jeden nie tým ako vyzeral, ale tým kto bol a čím sršal, to jeho okolie prepité až cez okraj charizmou - Ondro Mráz. Bolo to tak a nikto to nepovedal a len dobre, že si to všimli a vedeli len tí, čo si to všimli, leč by mu to inak museli, aj tak len závidieť. Ondro bol prosto osobnosť, ku ktorej nás tiahla povinnosť, byť kolektív a pomáhať si. Mali sme ho radi ako brata a snáď okrem žien a pálenky aj najradšej zo všetkého, všetkého. Všetci až už boli vyobliekaní a doupravovaní sme sa ešte pred odchodom zoradili a nechali si skoro ako birmovnú, tak cennú fotku, urobiť aparátom čo Jožo Lacko mal. Chlapi, ako podľa novej módy si po každej chvíli upravovali frizúry a čakalo sa iba na Joža Lacka, čo s tými flašami stále nechodil a nechodil. Ondro ako prvý, keď už videl na každom, že mu je už za dlho a že by už radšej šiel, prehovoril vtipom k nám - do davu:"A boha jeho, a kdeže je ten Jožko?Čo sa vari už s tej pijatiky spil, žeby to už nevydržal a hlupáň ju začal piť - bez nás?", jeho ľahký úsmev a ton prívetivého a nezlostného hlasu, že tu tak dlho naň ho čakáme nás ako vždy odviazala a i v tých oblekoch sme sa všetci cítili akosi ľahšie a prirodzenejšie. Však to tak býva, prvý smiech v novom obleku, prvý smiech v novom dome, prvý smiech v novej práci a prvý smiech so ženov nepoznanou, či prvý smiech po prvom poldeci či pive, ten prvý smiech vedel vždy krásne a plne či do plna snáď oslobodiť dušu i telo od trízne - nepokoja. Avšak toto na Ondra neplatilo. Došla mu chuť tu postávať a čakať, vykročil on smerom k Jožkovmu skladu a po chvíli - stratil sa v ňom. Čakali sme a čakali a asi ani nie veľmi pridlho. Obaja tak ráznym krokom a so srdom na tváry, vychádzali zo skladu, že nás všetkých rázom prešla chuť si z nich tropiť lacný špás. Jožo Lacko so sklopeným zrakom a neustále si posúvajúc okuliare hore, prstom po nose, leč tak ako kôň, spotený bol a jeho nos sa práve tým jeho potom leskom a kĺzal. Ondro šiel pred ním a jeho napäté telo, nám zhnalo krv do kopy a zhustli sme mi od strachu ako jednen muž a postmoderné sochy zároveň. Ondro pred nás vstanul ani sme sa stihli obzrieť po nich ako idú a jeho postava sa chystala zvestovať nám akýsi súd. To už sme dávno vedeli, to už bolo dávno jasné, takto on vyzeral vždy, keď nás chcel pre svoju vec motivovať :"Chlapi!"začal z ostra a tvrdo, "Stala sa nám taká vec. Niekto nám ukradol a ja viem, že nie niekto z nás a tobôž nie Jožko, tých šesť fliaš na dnešnú veselicu.", zadíval sa na nás prísnym a zlým zrakom ako by si nám bol premeriaval, či sa hádam podaktorý z nás nepreriekne, či už slovom a či činom - nepreriekol, nemal kto. "Chlapi, či už tak a či už onak, jedno je nám dúfam isté. Na zábavu musíme, aj keby sme triezvi ostať mali a celý čas sa posmechom nechať vystavovať!", zaťal dlaň v päsť a pred sebou do vzduchu lapil, ani keby tam pred sebou, zlatú mušku lietať videl a zuby tak zaťal, že už jeho výraz by mstiť sa mohol. "Pôjdeme tam a hotovo. Ak je niekto proti, nech to povie teraz, alebo už nikdy.!", všetci sme mlčali a podaktorí teda z nás väčšina sme sa ako plní akejsi neviditelnej a nepoznanej a nevediacej akej viny, cítili previnilí a vinne, akoby sme to urobili mi a teraz pred žandárom čo to o nás všetko vie stály. Mali sme pred Ondrom rešpekt. Dávali sme si pozor na gestá a výrazy a oveľa viac veľmi na to čo mu hovoríme, kedy mu to hovoríme a ako mu to hovoríme a i podaktorí z nás, nie však viac ako dvaja, sme si dávali i veľmi dobrí pozor, čo sa mu páči a čo nie a ak, tak pod časom sme sa mu i vyhovieť občas snažili. Boli sme radi, že sme s ním - zaňho. Takého akým bol on takých viac už v širokom ďalekom okolí nebolo. "IDEME!", tak to teda ešte povedal a mi sme ako baránky ochotného počúť sním šli. Cestou nikto ani slova nepreriekol a Ondro ako ináč ako prvý v našom zástupe šiel, bol zamyslený ale stále rozvážny a smelý na zrelé činy ak len predsa zistil, ktože to kradol u Lacka. Ako husi išli sme, peši, leč autobus nám kôli tomu šetreniu utiekol rovno pred nosom. No mali sme šťastie nebolo to ďaleko. Do pol hodiny a boli sme už tam. V dave ľudí, v zástupoch tých stánkov a vo víre tej muziky a pohľadov tak pekných dievčat, každí z nás tam rázom zabudol na srd čo škváril nás - i Ondro. Veselili sme sa a bavili sa do sýtosti, stretali sme známych a i známych sme si z veľa ľudí za pár chvíľok zrobili. Bolo nám tam dobre veľmo. Pijatiku tam sme pili, síce miestnu, ale len však fajnovú a tých dievok, tých sme kopy vystískali koľko ich tam len a pod ruku jedna, druhá, prišla a ani sme nebadali, koľko a že odkiaľ, ktorá je. Zábava to bola riadna ako taká aká má byť, na susednej dedine, riadne vzburná, kyslá, spevom hluchá a i trunkom potužená a je jasné že snáď len až do rána teda takmer, pokiaľ telo vydrží. Karol Slaniak, jeden z nás, jeden z nás od JRD pribehol tak k večeru a už s dvoma nášmi, že aby som išiel s nimi, že mi niečo ukáže, ale to až potom ako Ondra a Lacka Jožka nájdeme. Našli sme a išli sme sa na ten prízrak podívať. Jeden by tomu neveril a jedného by od zlosti puklo, ešteže sme tam boli všetci. Traja od nás z dediny, takí nič moc chlapi, čo do mesta chodievali na šichty a na týždňovky, tam na tom mieste za humnami, za stodolou akousi ležali nám pri nohách, v cudzej dedine, odkiaľ nemali kam újsť, s flašami skoro všetkými vypitými, kolo nich pohádzaných a spití ako číci, ako mačce pod vodou - celkom v našich rukách. A my nie, že by sme sa radi bili, no to bola chvíľa kedy sa to v nás všetko, to všetko skryté a nám nepoznané vyjavilo jasne a celkom na povrch. Začali sme ich biť hlava nehlava a oni aj keď i pozobúdzali nevedeli čo sa robí a tak zdesene tápali rukami, nohami okolo a ani slovka neriekli len jojkali. Veľmi dobre oni vedeli, že Ondra, ktorý prvú ranu dal, že jeho a ani nás, teda nás ako partu okrádať nemali. Nemali a basta. Dostali teda teraz len to čo im patrí. Až sme s nimi skončili zo dve ešte ako jediné zavreté flaše sme si zobrali a späť do davu ľudí, baviť sa a pekne žiť. O týždeň nato sme sedeli po fajronte v krčme a keďže bol piatok a akurát po výplate, sedeli sme takí o čosi viac ako obyčajne veselí. Podchvíľou sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpili tí traja čo nám ten rum ukradli a čo bolo horšie ako zle, jeden z nich sa neprestajne osopene zadívajúc díval na Ondra. Ondro si to všimol a tak ako sedel pri stole zaprel sa dlaňami o kraj stola a vystrel si chrbát tak cez celú stoličku, pričom on oči nespustiac z neho vracal mu pohľad ako sup do očí. "No čo čumíš ty zlodej? Čo? Čo si myslíš ty smrad o sebe? Vypadni ty radšej odtiaľto!", zhúkal poňom Ondro najpevnejším hlasom akým len vedel. "A čože by som ja, ty zbabelec. Teraz si ty silný, čo?", miernym a priam bežným hlasom ako keby Ondrovi oznamoval, že má dneska vypité, rozhovoril sa naňho jeden z tých troch 'mestských' a práve to bol ten, čo po Ondrovi divne zízal a ešte mu aj teraz navrch drzosti dodal: "Dávaj si ty Mráz, veľmi dobrý pozor, až ty budeš sám.", hlas sa mu zakolísal akoby si nebol vlastným slovám veril a úplne stratil reč, keď sa doňho Ondro pustil plnou parou ako vlk: "Čože? Ty? Ty nič? Tak ty sa mi opovažuješ čokoľvek vravieť? Ty? Ty nicota, obyčajný smrad, ako si sa vôbec odvážil? TY sa mi budeš vyhrážať!", spustil Ondro z ostra a tak i podobne k nim slovom pokračoval, "Ty a tí tvoji kumpáni! Zlodeji ste. Ano, zlodeji. A nič iné.", Ondro sa zrazu zastavil a posmelený alkoholom nič iné ho už nenapadlo ako by ich nazval a čo im vytkol a tak teda spustil a zarezal tak do živého: "A ešte ty, paznecht, počúvaj ma! Ešte raz sa mi pri dome ukážeš, či ešte raz ma budeš pred inými haniť, či nebodaj mne sa do očí tak ako dnes drzo vyhrážať budeš, tak ty a tí tvoji poskokovia zažijete čo ste ešte nezažili a bude to tak strašné čosi, čo ste ani nevideli a ani v zlom sne nesnili!", a ešte jeden nádych k záveru si doprial a zhúkol po ňom: "A teraz marš! Vypadnite vy odtiaľto, nik vás tu nechce a aj keby, JA vás tu nechcem! Ber te sa!!!", a za neustáleho kývania sa dosadol po ich odchode, či skôr miernom zdesenom ústupnom úteku a bojazlivej a odmeranej prehre, na stoličku, ktorá s pukotom zaplakala a stala sa to práve ona jediná, jeho dnešnou jedinou a pred nemotou i poslednou obeťou, na ktorú doľahol jeho hnev a fyzické utrpenie v plnom rozsahu tŕpky (trpenia) a bolestného poznania - nechceného. Trmácal sa už dobrú hodinu, cestou od lesnej škôlky, kde bol vlečku s novými sadenicami zaviezť, do dediny a tešil sa ako si hneď keď príde do krčmi lupne jedno poldeci a ako ho to rozhreje. Cesta, ktorou sa obyčajne terigal ani nikdy nie viac ako pol hodinu, ho morila leč vedel, že nemá ešte pred sebou ten vrch. Tesne pred dedinou vrch, na ktorý keď sa vyškriabe mal človek celú dolinu, ako na dlani a do krčmi to už po asfaltke nebolo ani nie šesť minút. Teraz však stále zápasil s vetrom a dažďom, ktorý mu z jeho búdky skiel a plechu, robili skôr búdku zrkadiel a na cestu tak, skoro vôbec nevidel. Namáhal do tmy zrak a očil sa mrmlajúc a utierajúc orosené sklá a nevidiac nič len tmu a vodu a zase len tmu. Po chvíli skľudnel, keď v kabíne ucítil, ako traktor pomaly a s vypätím takmer všetých konských síl stúpal do kopca. Traktorík šiel, šiel a razil si cestu a zrazu nič. Zastal a zabárajúc sa svojimi obrovými kolesami, pod tiažou ľudskej nohy na pedále plynu, sa boril čoraz hlbšie a hlbšie do bahna a časťou, ako by sa aj zosúval dolu po svahu. Ondro, po pár niekoľkých márnych pokusoch a akoby inak i fígľoch ako oklamať stroj, prírodu a jej zákony, roztržitejšie ako inokedy no s rozumom na i možno váhach rozumu uvážil, že bude najlepšie ak traktor tu nechá, pojde peši do dediny a zajtra aj s chlapmi sa poň, až prestane pršať, vrátia. Ako si aj vymyslel, tak tak si aj urobil. Poobliekal si čo vedel, zobral tašku, mal v nej papiere a dokumenty o oprave a o údržbe traktora, a otvoriac dvere vystúpil a zamkol ho a skôr než z neho zoskočil si veru o mnoho lepšie a tuhšie utiahol kapucu k hlave. Dobiedzavé kvapky mu nedali šancu a ani čas, pomaly už mokol a to ledva zo sucha do tohto nečasu vyšiel. Zoskočil z traktora a ani žeravý nož do masla, on málom po pás, zaboril sa v bahne a akože chlap, tak zabohoval tak ako najhoršie vedel a sipel od zlosti ani jeden had či prevretá vodka v žilách bezzemkov či azda voda na kávu. Rukami, nohami i čímkoľvek ako sa mu dalo, sa hrabal a nejaktak čoby len kolenačky ťahal sa hore kopcom ani malé dieťa. Všade okolo tma, voda a blato. Ondro si nadávajúc, že ako zle sa rozmyslel, ťahajúc sa bahnom opakoval a hrešil. Hrešil na seba, na dážď, na blato a na tmu, že nič nevidí len keď pod časom keď kde tu blesk preryje oblohu a hromom stvrdí i jeho nadávky čoby ako bodku za vetu dal. A potom zase len, voda, blato, krv, tma, bahno a voda a .... A KRV!!! Žeby sa to bol on niekde zadrapil, či si čosi kdesi urobil a nevšimol si. Možno pri tom keď z traktora zoskakoval a či keď do toho bahna padol. Ale, kde? Skade sa z neho zobralo toľko krvi? Čoto? ...a v tú chvíľu zdvihol pomaly zrak sledujúc malý pramienok krvi, zlievajúci sa odkiaľ si z hora toho kopca. Ruky mal od krvi a mal ich tak zmeravené, že i celé telo od nich ztuhlo hrôzou. Klačal ani nemí, leč nevedel čo sa to robí a bál sa, čo i len slovo nahlas vysloviť a krv sa, bez prestania liala. Štvornožky, pomaly, so slzami na lícach a s veľkou dávkou sebazaprenia sa pochyboval vpred. Po lakte a stehná zaborení v bahne, v bezhlavom zhone myšlienok a strachu, s oblečením sfarbeným hnedou a živou, sa snažil prebudiť i keď nie vôbec úspešne nebojácneho ducha v sebe. Hromy sa bili o moc a nadvládu nad tichom, dážď ako vzduch sekal kolo seba syk (sykot) a blesky sa hnali za žiarou slnka. Ondro, nebojácneho ducha, v sebe nenašiel. Krv, ktorá najprv bola, sa teraz výrazne menila, na čosi čo začalo mať tvar a tvár a Ondro tak už mohol každým jedným zábleskom jasne rozoznávať čiary - potôčiky, toky a pramienky a ako sa na ten výjav, čo chvíľa blesk pozeral, prestal zrazu myslieť. Prestal myslieť na strach, prestal sa báť neznámeho a zrazu začal, túžil ba priam, bytostne chcieť vedieť odkiaľ krv plynie a kam. Túžil to mať. Driapal sa o čosi húževnatejšie, no stále s veľkou bandaskou rešpektu na pleci, hore kopcom a v tom tichu, neho samého a divokosti bahna a jeho priamych príčin, začul asi i vzdychy a nárek, no nie nárek ľútostný i keď stále bolestný, ale nárek túžob tela a pokory čo musela prameniť tam kde pramenil sa pôvod krvi - v útrobách. Ondro zaťal dych, prebleskom cvaknutím zubov a z rúk zovretých v päsť vstával sa na kolená a chcel aj na nohy. Dychčal, sťa kopytá koní lezúcich do vrchu sa prekonať nevládal a ako ich dych sa skláňal a on, taktiež chcel. Kolenačky lezúc, rukou vždy len jednou sa pridržiavac zeme, koleno po kolene trúsil sa vpred. Tma a kvapky a záblesky v dialy. A tu blesk a potom hrom čo len kúsok od neho a on zaraz vidí, kúsky mäsa s kosťou akoby, medzi prstami si zbadá trhy (trhance) šiat a mäso a krv už ani schopný nie je vnímať a dychčí a hltá a zle mu od žalúdka začína byť. Túžil aspoň zomrieť a nie ani ako kúsok mäsa žiť. Zdvihne zrak a....Ano on sa nezmýlil, kto sa naňho z tej tmy a trízne pozerá. Boli to oči bez viery, bol to trup bez rúk, boli nohy bez šance na útek. Bol to jeho ryval a bolo by to človekom, keby sa ústami nesnažil przniť jeho meno a hanil a stránil sa pomoci, už naoko vidno. Ondro sa vstávajúc z pokľaku prežehnal a to ako len tak nevedomky, že viac ani nikto by po ňom chcieť nemohol, no i keď dôsledne a s plačom a úľakom s pokrčením kolien si kráčal do kopca a už z tých pár niekoľko metrov ho - to telo, z ďaleka obchádzal. Hruď mala podobu zvratkou či obeda a jeho neschopnosť uvedomiť si svoj stav, Ondra priam desilo a hnalo ku krajnosti hnevu zároveň. Obchádzal ho a od údivu sa s otvorenými ústami pozrel prv mu do tváre, potom na telo a do hrudi a potom na sebe, či sebe, do rúk sa zahľadel a zbadal sa zdesením, leč ešte stále kus mäsa v ruke, ako klúče od bytu, držal. Nepustil ho. No teraz, pri tom pohľade sebe do dlane si všimol čo predtým prehliadol, to - ten kus mäsa žil, dýchal a dvýhal sa mu v dlani a chcel von, asi späť ku svojmu pánovi, či späť von kamkoľvek no preč od ľudí. Ondro už dýchať viac zhlboka nemohol, povracal sa rovno sebe do dlaní a vrátil zo seba čo sa len dalo a sám ako karika ľudského poznania vyzeral. Ohyzdný, postarší muž, stojac na kopci, v daždi a v kolenách skryvený a vracajúc si do dlaní a plačúc cez slzy nepochopenie. Vyzeral tak, ako by ani do toho výjavu - len preň sa zrodil. Trpol tou chvíľou a nevedel, ba ani približne si určiť, ako veľa už tam stojí a že čo mu z tela ešte bez tých zvratkou ostalo. Bál sa že sa vyvráti na smrť - z kože. A vtom. Prvý raz sa za tú dobu zmohol asi len na jeden jediný mohutný výkrik a ston do tmy, zo železa snáď skovanej. Iba a len ruka. Len jedna ruka v paži urvatá ho za kotník zdrapila a držala tak pevno, ako by to malo byť navždy a tou nohou, svojou nohou, začal tak triasť, až sa mu kúsok mäska z ruky vytratil a triasol sa a poskakoval celým telom, prosto robil čokoľvek, aby sa tej ruky zbavil. Podarilo sa a ruka letela o možno i sto metrou ďalej a možno ani ju nevidel kam vlastne dopadla. Nechcel to vedieť. Rozdýchajúc sa znova ako o život, premoknutý na kosť, od krvi, bahna a zvratkou, začali ho nohy akoby samy od seba, bez ducha len z inštinktu a pudu a sebazáchovy utekať, no nie behom preč. Bežal a ani cez rameno sa nepozeral, no vedel, že ide po ňom. Počul ho ako ho volá a kričí a dychčí a svojím nepohybom sa čvachtavo capká bahnom. Na kopci, tam na jeho strede mapy, bol háj, čo ani háj skôr alej - nepodarok, a cezeň on musel prejsť a na cestu k mestu do dediny sa tak dať. Uvidel ho. A to bolo to, vedel že tam bude a on tam bol. Dvíhal sa na rukách, ktoré predtým nemal a teraz bez hlavy chabím plác plác do bahna mu šiel v ústrety. On - Ondro, spomalil a úchvatkom si hladal, kamže kam a ani v pravo a ani vľavo cesta ho neviedla a tak sa obrátil, že sa snáď kol (okolo) kopca vráti do dediny - bezpečia. Otáčal sa ešte nie ani rozhodnuto pre túto možnosť a už ho zbadal za sebou čo len pár krokov asi tak zo desať ich od seba delilo. A vtom to zistil, nie je to jeden, oni sú dvaja, ženú a chcú sním čosi a nemal ani zdania čo. Odhodlal sa a zas nie on lež jeho telo pudovo sa rozhodlo a rozbehlo sa vpred a s obrovským nášlapom preskočilo torzo bez nôh, hlavy - s rukami. Bežal ani teraz čoby blesk a i konáre a vietor sa zdalo, že mu dážď na priek do tváre ženie a že i oni chcú ho mať pre seba. Len pre seba. Ondro bežal a sily mu dochádzali a zrazu nič - a padol na zem. Vyboril si tvár z lona kopy bahna a cítil tiaž na chrbte. Bol tam a bol to zas ďaľší. Pri pohľade cez rameno, na tvár s torzom, rukou a kípťami nôh a ruky ľavej, mu držiac sa rukou jeho vaku a druhou rukou náprahom, vhodilo to čosi masu krvi do tváre a Ondro bez myšlienky a dôsledkov, zhodil šmahom z chrbta vak a na nohy sa dostal, snáď len s pomoci dobrej vôle - osudu. Bežal a nekričal, len dychčal a nevedel, že je a bežal a už asi ani nevedel kam a tak len s princípu, že už to vedel, že prečo a kam beží, tak teda bežal a radšej, leč nevedel či skôr ani len netušil, čo sa s ním stane, až by on postál a začal si vravieť, čo vlastne chce. V diali kostol, jeho veža a pod hmlou i dedina a tam krčma kam utekať chcel. Chcel??? Ondra potom odsúdili, že sa spochabel a ako blázna ho dali na liečenie a ževraj predbežne, na štyridsať a osem rokov.Odvtedy čo sa to nešťastie u nás prihodilo sa už nič až tak zvláštne nestalo a s ohľadom na to, že sa i dosť pobralo ľudí z dediny preč, dnes už vám nikto nevie povedať, kto kde vtedy bol a ako to vlastne aj v tej krčme bolo a čo vlastne sa stými troma porobilo a ako to s Ondrom naozaj bolo. Pán farár tu cestu svetenou vodou až zo tri krát prežehnali, akože na znak, že tam traja veľmi zlou smrťou umreli. A my? My všetci čo sme ostali, žijeme ďalej a robíme a vlastne len o historky bohatší, máme ten náš život, keď v krčme sedíme a bavíme sa. Epilog:"Utekal a utiekol, no to skončil ( - to teda skončil), veď už ani sám nevie či to vlastne tak sám chcel."

---