Herci

HERCI VEČNOSTI

Kdeže sú moji obľúbení herci?
Kráčajú po nebeskom po koberci
a počúvajú jediného režiséra.
Svätý Peter kľúč opony zviera,

prideľuje im tie vysnívané role.
Po predstavení unavene hľadia dole,
v pokľaku, náš potlesk, ich úsmev blažený,
výraz tvárí toľkých dávnych snažení.

Počujem stále ich hlas, vidím gestá,
divadlá plné do posledného miesta,
mihotavé tiene postáv na plátnach kín.
Odišli navždy? Nie, nie, tomu neverím.

Dá sa zabudnúť na Jožka Krónera,
keď ako Kubo k Anči-neveste sa vtiera?
"Prídem si po pierko" - to bol hit
a ťažko si v jednom verši prestaviť
čo všetko odohral. Veď iba ako včera
letela okolo Tisícročná včela.

A pamätáš sa na Mikuláša Hubu?
Ktovie, či ešte opakovať budú
Veselé paničky z Windsoru,
alebo aspoň báseň niektorú,
len malú ukážku z jeho umenia.
Ach, jak časy plynú, jak sa menia!

A čo ľubozvučná slovenčina Záborského Viliama?
Iná, jej čistote podobná, mi veru nie je známa.
To on vyprevádzal Hájnikovu ženu do sveta,
s ním - ako Hviezdoslavom, je mi navždy spätá.

Pamätám i Signum laudis Vladislava Müllera,
mohutná postava kaprála, čo umiera
ako mnoho iných, hlúpo, bez špetky viny.
A tvoj syn, Vlado, joj, toť osud iný...

Takmer na Ivana, na slová Mistríka, zabudol som:
"Len si leť, sprostaňa, aj s prestreleným srdcom!"
Detektív Carella 87. okrsku, netrafil kačicu brokmi.
Prečo si sa, Ivo, odsúdil do večnej do tmy?

A je vás ešte neúrekom na nebeskej sláve!
Len tak som si zaspomínal na tých, čo mi práve
prišli dáko na myseľ v jednej tichej chvíli.
Herci žijú a vystupujú v nás. Aj keď už žili.