O malom psovi a kostisku

Od lesa po ceste z lesa, po tej ceste cez lúku, si ide pes - hopká si. Pes to je malý - ba menší než malý. Útle telo, veľká hlava, malé nožičky. Fľakaté psíča - na bielej srsti škvrny čiernej, hnedej a šedej. Slnko páli, vánok veje, pšenica na poliach žltne, les sa zelená. Pekný letný deň - na prechádzku ako stvorený. Pes - ten čo si to hopká po ceste, si takto spokojne a snivo hovorí: \"Keby som ja takú nejakú konzervu mal - hmmm, tak takú by som si ju celú dal. Sardinky v oleji, alebo na rajčinovej šťave.\", mľaská si do rytmu maličkou papuľkou a kde tu aj po troche oči priviera a takto si hovorí ďalej:\"...alebo by som si slaniny dal. Možno údeneho kolena. Alebo aj ryba by nebola zlá. Taký kapor, či hoc aj šťuka. A možno sleďa! Chachá...\", psíček sa uškrnie nad predstavou sleďa a pri svojom poskackávaní si ďalej sníva o jedle. \"Husacej pečienky, alebo roštenky, alebo kačicu - a hoc rovno aj celú. Hmmm. Tak to by som si teraz veru dal.\" Vystrčeným jazýčkom si oblizne papuľku a to až tak, že si ním nufák zamokrí. \"Doprčic! Teraz mi na neho zafúka a možem sa dať na dva týždne marod.\" Psíček sa zamračí, zastaví sa a začne si oboma prednými labkami utierať svoj nufák. Utiera si ho a utiera a keď už ho má skoro suchý, zarazí sa, spozornie a čaká. Oňuchá si prednú labu pravú. Oňuchá si prednú labu aj ľavú a ničomu nerozumie. Veď sa včera umýval. Ňuchá ešte raz po celom tele, ale nič. Nerozumie - je zmätený. Krúti hlavou zo strany na stranu a už ani vlastnému čuchu neverí. Spozornie ešte raz - a po-ma-ly si ňuchne s napriahnutým ňufákom čo ako mu krk stačí pred seba. A to je ono! On to predsa len vedel, že jeho psí nos ho neklame, on to tušil, že on je predsa len poriadny pes i skrz výčitky jeho matky, že je nepodarený bastard. Zavetrí ešte raz a zreve na celý svet: \"ŽRÁDLO!\" Náhle sa ale zarazí, zaňuchá ešte raz - degustuje priviaty luft (=vzduch) k jeho nosu, pomaly žmúri oči a prehodnocuje sám pre seba. \"Nie je to živé, ale dá sa to jesť. Bolo to živé predvčerom. To som si istý\", psíček si pre seba hovorí. \"Ale (ňuf ňuf)\", psíček vetrí, \"ale odkiaľ to len ten vietor priniesol tú lahodnú vôňu? Žeby od východu? Alebo od západu?\" Psíček začne ňuchať okolo seba ako zmyslov práve nadobudnutý a jeho pôvodné hopsanie sa zmenilo na trielivý beh. Psíček zachytáva kde tu stopu, kde tu sa potkýňa a jeho telo lieta v ovzduší, psíček však dopadá na všetky tri niekedy aj dve nohy - ale! Nevzdáva sa. Túžba žrať je silnejšia ako čokoľvek iné. Psíček sa dorúti cez pole dolu briežkom na mýtinku a tam opustená fabrika. Psíček sa divý - a jeho stav eufórie rýchlo odlieta, s práve okolo letiacim motýľom, do teplých krajín. Psíček ničomu nerozumenie. Depresia už mu len tak tak klope na rameno. Psíček si obzerá továreň. Zarastená plocha s kusami všetkého, všetkého toho čomu nerozumel na čo to je komu dobré. Pred ním plot a za plotom vysoká tráva. Psíček sa spustí po štyroch po svahu dolu, ešte tých pár krokov urobí, ale nevie čo ďalej. Nos ho svrbí a šteklí, cíti klobásu a rybu zároveň, ale psíček vlastne už svojmu ňufáku neverí ani to, že je jeho. So sklonenou hlavou, labu dvíha za labou a tak sa hýbe. Čierne fľaky na jeho srsti ešte viac sčerneli, obloha sa zrazu zatiahla mrakmi, vietor sa viacej rozfúkal. Prilietavajúci piesok psíčkovi škriabe tvár a plní mu oči slzami. Psíček sa zhnusene odvráti a idúc takto popri plote si šomre. \"Že ja som tým komunistom veril. Les vyrúbali, fabriku postavili - po roku zavreli majiteľa pôdy na ktorej tá fabrika je a ešte aj klamú po privatizácii a klamú mňa úbohého psa a klamú ho ŠPINAVÝM vzduchom. Vzduchom plným klobás, salámov a treščíš pečení. Vzduchom plným prasačích rypáčikov, rebierok, stehenných kostí a hláv pštrosov a...\" Psíček sa zarazí, zastaví sa a obzrie sa. Papuľka mu zrazu sama odseba vysloví otázku. \"A stehenných kostí?\" Hrdzavý plot postavý nakrivo a k tomu ešte na krivo do všetkých strán. Ale tam. Tam za tým plotom. Tam za tým hrdzavým plotom, leží v tej vysokej tráve, veliká kostisko. Obrovitánska kosť. Psíček si jazykom pretrie očiská, kukne na kostisko a už nič nelení - hrabe a hrabe a hrabe. Psíček zabúda na únavu, depresiu a stres z toho že už asi týždeň nič nejedol. Hrabe ako pominutý a hrabe tak, že keby ho bol niekto videl, hneď by mu muselo byť jasné že mu to hrabe až mu hrabe. Psíček si stojí zadnými pri diere v zemi, prednými fŕka hlina sem a tam, najskôr sprava do ľava, potom z ľava do prava a teraz už len z ľava do ľava. Psíček podkopáva plot! Psíček prestrkuje hlavu cez úzky otvor v zemi, telíčko za ním cez dieru len tak presviští a psíček už vie, že vyhral. Prekopal sa na druhú stranu plotu. Líha si na zem a funí. Oddýchne ešte zo tri razy zhlboka - a ešte predsa jeden nádych naviac a otvára oči. Beloba kosti s ešte kúskami mäsa na neho žiary a odráža sa mu na očiach. Za vykonaných sto desať per cent práce výkopu, sa za odmenu odmení psíček sám, a to tým že sa zmorený doplazí k obrovskej kosti. Obzerá si ju a žužle ju kde tu, kde tam a hlavne ju žužle tam - kam stále v polohe ležmo uložený psíček papuľkou dosiahne. Po hodnej chvíli psíček sa posadí a potom postaví na všetky štyri. Kostisko si obzrie z každej strany. A i aj pyšný je na seba. Podíde trochu od nej do diaľky a odborným okom ju hodnotí. \"Daná stehenná kosť bola zrejme z nejakej dobre živenej aristokratickej svine.\" povie si psíček akoby nie len pre seba. \"Ešteže tu tá fabrika stojí.\" úľavou zo seba vydýchne psíček. Chvíľu sa na ňu takto ešte pozerá, ako sa pozerať vie len had a ako keby sa prebral zo sna, zrazu opäť prevoláva na celé svoju papuľku do sveta: \"Sláva všetkým komunistom!\" Oči sa mu podlejú krvou a dodáva už tichším hlasom: \"Aspoň mám čo žrať!\" Schytí psíček celou silou do papule svojej kosť - a začne ju dvíhať zo zeme. Psíček sa trasie a potí sa. Navierajú mu kadejaké žily o ktorých ani nikdy nevedel že ich má, ale dvíhá tú kostisko vyššie a vyššie. Záklaňa pomaly s kostiskou v hube psíček hlavu. Vykrúti si krk smerom k oblohe ako kadejaká lacná (študentka ekonomickej univerzity) fiflena. Psíček drží celou silou kosť v papuli a trošku a tíško stoná. Urobí krok. Po chvíli ďalší a potom ešte jeden. Je pripravený ísť preč z fabriky - za plot do sveta. Po pamäti psíček kladie nohu za nohou a derie sa vysokou trávou. Kde kus železa, kde tu kus betónu, kde tu kus železo-betónu. Občas rozbité sklo a občas drôt. Kosti sa nevzdá - to mu je jasné. Je to jeho kosť a jeho žrádlo. On si ju našiel a z nej sa mu bude ešte dobre a dlho žiť. Len si ešte musí dávať pozor a ísť krok za krokom pozorne, aby našiel aspoň nejaké miesto, kade z fabriky von. Urobí krok, daľší, a ešte jeden a zrazu. Kosť sa stala ľahkou. Už sa mu zle nenesie. Už ho neťaží. A ani tie kroky akoby vôbec nerobil. Prestane na chvíľu kráčať - pozrie sa na kosť. Kostisku nič nie je, len je veľmi ľahká. Urobí krok - nič necíti. Urobí ďalší a zase nič. Pohne očnou buľvou a skoro ho šľak trafí. Psíček sa zahryzne do kosti akoby sa zahrýzal do vlastného osudu a nie a nie ju pustiť. Nožičkami trepoce, čo jeden by povedal, že o chvíľu uletí. Slzička jedna, potom druhá, potom daľších sĺz ako z rozbitého pohára - toľké sa mu lejú z očí. Prestane pod chvíľou hrabať nožičkami, rýchlo a zhlboka dýcha, púli oči na ten celý svet. Psíček spadol celým svojím telíčkom do rúry a jediné čo ho drží a bráni mu pred utopením v kalnej vode dažďa včerajšieho dňa, je kostisko naprieč cez rúru preložená. A len blato z jeho labiek, robilo žblnk žblnk. Ponaučenie: \"Ver sám sebe, aby iný - tebe mohli veriť.\"

---