Chladný vietor

     Lenže všetko to do seba tak akosi zapadalo a ja, už som ani nemal dosť síl na ďalšie slová. Osud sa pomaly napĺňal jedným z tých nedokončených životov a aj ten, čo ma včera operoval, mal len nevládne zopäté ruky a pohľad upretý niekde bokom. Izba bola celá v bielom - ako tá studená stena vedľa postele a iba jablko na stolíku rušilo svojou sýtou červeňou celú tú nekonečnú prázdnotu. Stála si tam taká bezbranná a nenašiel sa veru nik, kto by vedel v tej chvíli pomôcť – snáď nám obom. A spomenul som si na to nádherne leto, keď sme sa plavili cez jazero Cenew. Vysoké, tmavé borovice lemujúce breh sa skláňali k nám, akoby nás chránili a zlatisté vlasy ti splývali v odraze slnečných lúčov na trblietajúcej sa hladine. V očiach mala si všetky farby neba a na perách ten zvláštny úsmev - vieš, bol som šťastný, akoby mi pri nohách ležal celučký svet a budúcnosť mala trvať večne...

A otvoria sa tie dvere priesvitné
tam všetko spolu v tichu žiari
len tak, akoby samé zo seba
a v povetrí sa vznáša
iba akási blaženosť sladká
pohľady sú vrúcne
dotyky nič iné neznamenajú
veď vieš
niet sa ani kam vrátiť
aj čas tam plynie zľahka
a predstavy sú také krásne, jasné
ako básne

niečo, ako sen.