Zlodej príbehov - pokračovanie 20

     V útrobách tunela sa opäť rozľahlo blažené ticho. Prerušovali ho len občasné pridusené vzlyky a povzdychy malého človiečika, ktorý bol za ten obyčajný (no predsa magický), tichý pokoj nesmierne vďačný. Ten človiečik som bol ja, ukrytý sám v sebe, slzami stekajúcimi po lícach a roztrasenými perami ďakujúci za oslobodenie. Pomoc prišla v poslednej chvíli, preblesklo mi hlavou, pri predstave, čo by sa stalo, keby prišla neskoro, alebo vôbec. Čakalo by ťa šialenstvo a smrť, to by sa stalo, zaznelo mi v odpoveď.                                     

     Sedel som tam schúlený, tisnúc hlavu k stene ako keď sa mláďa tisne čo najbližšie k svojej matke žobrúc o ochranu a trochu nehy. Cítil som sa stratený a osamelý, aj keď mi vnútorná intuícia našepkávala niečo úplne iné. Toto je iný druh samoty, pomyslel som si. Je to osamelosť v sebe samom, pri ktorej nezáleží na tom, koľko ľudí máte okolo seba, koľko máte priateľov, koľko párov uší je vám ochotných naslúchať, pretože niekde vo svojom vnútri ste stále sám. Sám so sebou a svojimi problémami, ktoré musíte vyriešiť sám a nikto vám nepomôže. Nikto nedokáže preniknúť až do samého jadra vašej duše, nikto nedokáže vnímať svet tak ako vy. Ste vo svojej osamelosti jedineční. My všetci sme. Ale zároveň to, čo nás robí jedinečnými si vyberá daň v podobe samoty. Sme väzňami svojej unikátnosti. To čo nám dokáže poskytnúť ochranu a pokoj, únik pred vonkajším svetom, sa stalo zároveň naším väzením. Za vysokými hradbami obliehaného mesta sa človek cíti bezpečne...na chvíľu, až po určitom čase si uvedomí, že je vlastne väzňom...

     Otvoril som oči, hoci som nemal ani tušenia, čo uvidím. Možno ten tunel zmizol (aj tak bol iba ilúziou), možno sa rozplynul ako cigaretový dym, a možno nie.

     Otvoril som oči a tunel bol stále tam. Tichý a zadumaný sa halil v šere. Temnotu zaháňalo len biele svetlo kdesi v diaľke na jeho konci. Mlčanlivé mláky a vlhkom nasiaknuté tehly vytŕčajúce spod opadanej omietky sa leskli ako hasnúce oči umierajúceho zvieraťa. Odrážal sa v nich strach, tak ako sa odráža strach v očiach lovenej zveri. Nie strach zo smrti, ale strach z lovca. Bol to strach, že sa tunel zrúti skôr, ako stihnem dôjsť na jeho koniec, môj strach, lebo ja som tunel. Strach z lovca, ktorý bol mojou schizofrenickou súčasťou, mojou druhou osobnosťou. Strach z beštie, ktorá sa vo mne prebúdzala.