Rozhovor s prázdnymi očami

Ešte dva dni a zase ti nebudem mať o čom dlhšie rozprávať, vieš? A potom pôjdem na víkend preč, kamsi do lesa, kde vonia suchá tráva a nad borovicami sa vo vetre vznáša pach živice.

Budeš tu, keď sa vrátim? Budeš. V pondelok o šiestej ráno. Prezliecť sa do pracovného, potom ešte chvíľka na poriadne zobudenie sa a zase izbu po izbe vymeniť prádlo, poutierať stolíky a všetky tie veci, aby to na vizite vyzeralo tak, ako má.

Ak to stihnem, tak pomôžem aj na trojke. Osobitné rukavice, osobitné prádlo, osobitné všetko. Antibakteriálne mydlo. Našťastie voňavé. JIS.

A porozprávam ti o horách a vôni borovíc. Prchavá spomienka miznúca v lepkavom zápachu hnisu a krvi. Pohladím ťa vo vlasoch. A druhou rukou, tou v latexovej rukavici, ti pritlačím rameno do postele. Aby ti mohli previazať rany. Zavriem oči a zatnem zuby, ale aj tak ma to bude bolieť. Tam kdesi hlboko rezonuje stenanie, tisíckrát ozvena a tisíckrát nový výkrik od bolesti, ktorá neprestáva, ani keď sú nové biele fáče na mieste.

Ale aj tak bolí najviac bezmocnosť. Biele miesto v učebniciach na rozhraní vedy a viery. Kóma.

Vnímaš? Počúvaš? Chytám rozbehnuté stádo myšlienok . Bledé, žalostne vychudnuté telo takmer stratené v bielom posteľnom prádle, biely a čistý ako plátno, tabula rasa, miesto, kde sa myšlienky rozbiehajú a predstavy dopĺňajú neznámu realitu.

Všetko, čo o tebe viem, je to, čo máš napísané v karte. Pekne zoradené, každý deň ten istý stav, stranu za stranou zoznam zranení, podstúpených zákrokov, terapia. A na samom vrchu, oddelene od zvyšku, napísané o stave, pri ktorom telo funguje, hýbe sa, cíti bolesť až  to občas vyzerá akoby si reagoval. Ale vedomie chýba a postupne si čoraz viac vybavujem kapitolu o reflexoch z učebnice fyziológie. A ruku mi zase raz stisneš tak silno, až to zabolí.

V správe od záchranárov sa píše o páde pri lezení na mieste, ktoré poznám z rozprávania kamarátov. Modré hory a chladný vzduch a sloboda. Ja viem, aj teraz by si sa najradšej niekam vybral, ale telo nepustí...

Až zas pôjdem po práci kamsi preč, schovám si spomienku na lesy a vôňu závratných diaľok letnej oblohy a prinesiem ju so sebou do miestnosti číslo tri. Budeš tu, keď sa vrátim? Budeš.

Vieš, aké je niekedy ťažké hovoriť s tým, v čo dúfam, že je tam kdesi za skleným pohľadom?