Subjektívne zážitky z USA

Amerika – Zem možností

Pred odchodom do USA ma spolužiak požiadal, že ak stretnem Neila Gaimana (súčasný americký autor fantasy a sci-fi), nech si od neho vypýtam autogram. A ja, že ha-ha. No a potom, ako sme boli vo Washingtone, práve sa tam konal Národný knižný festival. V metre som stretol jednu pani listujúcu si v brožúre so spisovateľmi zúčastňujúcimi sa festivalu. Spýtal som sa jej, či tam bude aj Neil Gaiman. Zareagovala, ako by som sa jej spýtal: Can you show me your purse, please? (viď: Americký strach) Nakoniec tam ale Neil Gaiman nebol.

   Ale skoro...

            Washingtonskí bežci

Dosť ma prekvapil veľký počet bežcov na uliciach Washingtonu. Pravda, väčšina z nich vyzerala, akoby šla behať po prvý raz (poznávacie znamenie: nosia prístroje na meranie spálených kalórií, pulzu a ktoviečoho ešte), no našlo sa aj zopár takých, u ktorých bolo očividné, že behávajú pravidelne.

            Bieli, čierni

Nie žeby som niekedy býval typickým rasistom, ale predsa som sa zvykol obzrieť za človekom tmavšej pleti ako za nejakou nezvyčajnosťou. Vždy som sa za to hanbil a týždeň vo Washingtone, kde bolo černochov naozaj hodne, spôsobil, že som si na nich zvykol.

            Skorý zánik televízie?

Zrejme nehrozí, hoci by sa mohlo zdať, že pri pomere reklamy vo vysielaní ku programu 1:1, by veľa ľudí televíziu nepozeralo. Ale asi sa to postupne dostane i na Slovensko. Veď ešte pred pár rokmi predstavoval program asi tri štvrtiny vysielania a dnes to už asi nie sú ani dve tretiny. Televízie to však musia spraviť postupne, tak, aby si to ľudia neuvedomovali. Potom, keď to už bude naozaj 1:1, si to snáď i uvedomia, ale od neustáleho sledovania budú natoľko leniví, že sa nezdvihnú a nespravia nič iné. Ďalším krokom televízii potom asi bude zmena vysielania, kde dve tretiny budú predstavovať reklamy.

            Excuse me

Jednoducho úžasné, za čo všetko sa vám typický Američan neospravedlní. Raz som kráčal po zastávke metra a s niekým som sa rozprával. Nedával som si pozor, kam stúpam a stúpil som jednému pánovi na nohu. Jeho reakcia: - Excuse me.

            Čo som si kúpil?

1.) Zbierku hororových poviedok, kde na štvrtine úvodnej strany stojí napísané: H. P. LOVECRAFT (milovníci tohto žánru ho iste poznajú) a pod ním malým, čo som si všimol až na hotelovej izbe, „and others“. No a nakoniec sa ukázalo, že kniha pozostáva len z poviedok tých „others“.

    2.) Stupídnu hru dávajúcu elektrické šoky.

    3.) Šišatú loptu, ktorá mi teraz, ešte stále zabalená, leží na polici a zbytočne zaberá miesto, kam by som odložil nikdy viac nepotrebované papiere.

            Žiadne pekné Američanky?

Pekný nezmysel.

            Americký strach

Ktovie, či tento pojem zaviedol už niekto predo mnou, ale USA mi naozaj pripadali ako krajina strachu. Nápisy, či slovné upozornenia: Mind your head; Watch your step (a jedno, čo neviem, či som ho naozaj videl, alebo som si ho vymyslel: Hot coffee – be careful, it may be hot), aby ste ich nežalovali. Pripadalo mi to hodne smiešne. Plagáty: „Safety is our priority“ na staniciach metra a na letiskách. No a vrchol – protiraketová obrana. Ako som šiel do USA, bol som jednoznačne ZA. Ale keď som videl, ako všemožne sa nás snažia presvedčiť o jej potrebnosti, začal som mať isté pochybnosti. Počítačové hry simulujúce vojny, kde musíte bezhlavo zbrojiť, aby ste vyhrali. Až mi to pripadalo ako rafinovaný útok na mysle svojich občanov.