ja?

Prší a dážď mi steká po vlasoch. Je mi zima. Malé deti bežia po tmavej ulicy. Všetka beznádej sa akoby skryla sem! Mláky skáčucich detí a voda vo vzduchu. Veľký tučný pes sa vytackal z jednej tmavej brány. Jeho veľká tučná panička sa za ním vlečie tiež. Pôrod aj tak nepríde. Nemám muža...keby som však ukradla jedno toto pouličné dieťa, možno by si to ani nikto nevšimol. Ako som kráčala, nechuť k životu vo mne vzrastala. Potrebujem niekoho kto ma podrží. Chcela by som v tejto beznádejou zakliatej krajine stretnúť niekoho kto mi podá ruku a povie: „Neboj sa som tu s tebou!“ kto vie, či niekto taký vôbec existuje, či vôbec niekedy bude existovať MOJE dieťa, ktoré potom raz(ak vôbec)vyjde na ulicu a bude tiež skákať do mlák. Nebude sa báť počasia a temnoty(ako ja), bude odvážne a šťastné! Usmeje sa na tučnú paničku, pohladká tučného psa a bude s ďalšími deťmi skákať a blázniť svoje telo. Potom sa vráti a ja budem šťastná, že je to MOJE dieťa. Budem hrdá a spokojná matka. OK, stačilo snov. Lebo na dieťa treba muža. Na muža treba poznať nejakého chlapa -a niečo s ním mať. Ak len dieťa tak stačí sex, ale v mojich snoch je to muž, ktorý ma bude mať naozaj rád. Nielen na jednu noc, alebo čo. A keď sa nám narodí dieťa zostane so mnou. Aj keď je realita iná, je dobré mať svoje sny, lebo občas je to to jediné čo ma drží. Nadýchnem sa smogu a idem ďalej. Musím nakúpiť. Dnes robím večeru. Včera som sa znovu pohádala s mamou. Lepšiu mamu by som však mať nikdy nechcela. Tá moja je aj keď sa s ňou hádam a občas nerozumiem, určite pre mňa tá najlepšia. Myšlienky mi krúžia v hlave. Je to ako na kolotoči z ktorého keď vystúpiš je ti na vracanie. Kedy vystúpim, kde je koniec, čo bude potom? Otázky, samé otázky. Chcem zovrieť kukuricu, nemôžem ísť pešo, lebo by som nestihla náhly postup a spánok budúcnosti. Chcela by som bdieť, ale moja únava v poslednom čase vždy vyhrá! Nieje tu nádej. Záchranka bliká, sanitka prichádza. Otvor dvere svetu naokolo. Nie, nedá sa to. Chcem dieťa. Chcem priviesť na svet malé stvorenie, ktoré sa bude podobať svojej mame. Nezabije ho dnešný svet? Chaos, stres...zase nestíham. Nemám dosť peňazí. Predavačke poviem, že tie paradajky tu teda nechám. Nahnevane sa na mňa pozrie, ale čo už. Poslúchne. Ako pes, ktorý hľadá svoju skrýšu. Ja keď hľadám budúcnosť, alebo dieťa pokoj. Pomaly prestáva pršať. Šero zalieva ulicu a pomaly sa mi dostáva pod kožu. Hľadanie nádejí, spasenie, viera. Každí v niečo verí. V čo verím ja? Že budem mať dieťa? V Boha? Pomiešam cestoviny a na chvíľu si sadnem na stoličku. Načo, keď za chvíľu musím zase vstať? Odpočinok neexistuje. Rodina sa pomaly schádza. Mama už nieje tak nahnevaná. Je priam úplny opak. Srší radosťou. Vstávam. Vítam sa a vraciam sa urobiť omáčku. Ten chlap! To je to čo treba zohnať. Najskôr treba chlapa, potom možno príde dieťa. Prevarila som cestoviny. Nevadí -keď sú ľudia šťastní zjedia hocičo! Pozriem von oknom -už vôbec neprší. Nad zemskou hladinou sa len vznáša hmla. Bludisko ľudských duší. Malé deti sa skryli, doma im je lepšie. Aj tučná pani so svojim psom už odišla. Vystriedali ich iní. „Večera!“ Hotovo. A nech si hovoria, že to nieje dobré. Ja žijem v inom svete a je mi to jedno! Dieťa! Chcela by som ale aspoň vedieť či by sa na mňa podobalo...