Wicked world

Tak často to z každej strany dnes počujeme. Zlý hnusný škaredý skazený svet. Uf, naozaj dneska v tejto modernej dobe nie je ľahko žiť. Použitím kamarátovho výroku ťažko žiť ľahko to myslím vyjadrím jasne. Avšak podľa mňa ťažšie je sa ubrániť morálnemu úpadku, alebo strate ideálov či životných princípov. Prichádzajú situácie, keď si jednoducho neviete pomôcť a zachováte sa presne tak, ako by ste nepovedali v živote, že vy dokážete spraviť  toto ( nevera, sex len tak, oklamanie, spraviť si strašnú hanbu – veľmi škaredo sa opiť, ublížiť najbližším, atd.). Potom by malo prísť poučenie, toto nikdy viac - fakt ma to mrzí, TOTO už nezopakujem. Prichádza však?

Ak raz stratíte nejakú zásadu, zoberme sme  napríklad ten sex na jednu noc, skôr je pravdepodobné že to zopakujte znova a znova. Nie vždy prichádza ponaučenie a nikdy viac chybu nezopakujete, prichádza to, že stratíte zábrany, a konáte tak znova. A znova. Tento proces nie je náhly, ale v našom svete vám to väčšina ľudí akceptuje. A časom sa prestanete ospravedlňovať, prestane vás to mrzieť. Jediné čo vám ostane je osvojiť si iný princíp v štýle NO A ČO/ ČO UŽ –STALO SA/ KAŠLAŤ NATO/ MF.

Že vy ľudkovia niečo také nepoznáte? Aké hrozné takto vnímať svet. Fuj. Hmmm verte tomu, že keď sa nemáte o čo oprieť, keď stratíte oporu vo viere, v rodine, u priateľov, môže sa to stať aj vám. Nanešťastie, stačí niekedy, že vám to len iná osoba ukáže tvrdým spôsobom. Vkročíte do sveta plný ideálov, zmeniť  chod sveta, či aspoň s tým, že ostanete správnym a slušným človekom. Vraj láska spraví všetko, heh, že vraj  láska hory prenáša. NIE NEPRENÁŠA. Nežijeme vo svete len samy pre seba. Láska tá milenecká či manželská alebo partnerská - whatever, býva konfrontovaná so svetom, a tento súboj málokedy dokáže vyhrať. Môžete ostať podvedený, a nedokázať to odpustiť, nemusíte byť ani podvedený, ale stojíte vo vzťahu ktorý až bolí pri srdci aká veľká je tá láska, lenže do vzťahov nevstupujeme väčšinou ako tabula rasa , ale s už nejakou tou históriu, a tu vás partner môže konfrontovať s niečím, proti čomu vy nič nespravíte, on sa cez to nedokáže preniesť a rozchod je tu. Táto láska môže byť konfrontovaná s láskou k rodine, a keď sa tieto dve postavia nechtiac proti sebe, sme my ako slušní ľudia ochotní obetovať rodinu kvôli našej láske? Sme ochotní brániť si túto lásku aj keď ublížime naším vzťahom desiatim ľuďom okolo seba? Ako slušní a správni ľudia, nie nebudeme ochotní niekomu ublížiť. A sklameme sa a hrozne.

Čas robí predsa zázraky a o pár týždňov, mesiacov, rokov ( ako sa kto načo cíti) skúsime začať znova. Lenže staré rany sa vracajú a nie je ľahké začať odznova. Pravdepodobne sa znova popálime a už je to tu. Načo je to všetko? Zaľúbiť sa aby sme sa znova škaredo popálili? Ísť do vzťahu keď vieme, že môžeme aj keď nechcene veľmi ublížiť? Stojí nám to zato? Rozhodneme sa teda radšej nikomu neubližovať a nepriamo začneme ubližovať sebe. 

Alkohol je fajn, dá sa ním zabúdať, dá sa kvalitne zabaviť, a niektoré akcie sú spomienkami na celý život, pekné a zábavné spomienky. Hmm potom však príde to, že pod vplyvom tejto látky už len častejšie a častejšie robíme sprostosti, hlúposti, opíjame sa a ubližujeme ľuďom. A TOTO SME PREDSA NAZAČIATKU PRESNE NECHCELI. Ale tak ČO UŽ, nikomu predsa nekážeme sa s nami opiť, rozprávať, byť v našej spoločnosti tak pokračujeme ďalej.

Sex je fajn. Väčšina ľudí, ktorí s ním začnú nevedia do čoho idú. Začínajú s ním z lásky ( aspoň za mojich čias to tak bolo, aj keď som stále relatívne šteňa). Tým čo nám prvá veľká láska nevyšla, však ostáva spomienka, že sex je fajn, naviac vie byť veľmi dobrý. Vzťahy nevychádzajú alebo sa do nich bojíme ísť, ale sex, keď ho už poznáme, chýba. Prirátajme k tomu ešte alkohol, predpoklad, že časť populácie aj môžeme fyzicky priťahovať a je to tu. Ten sex na jednu noc sa stane. Ráno sa ale precitneme v štýle, panebože čo som to spravil? Však toto je proti mojim princípom, je to celé nesprávne. A ujdeme, však dotyčný/á nebude chcieť ostať predsa s niekým kto sa takto chová, alebo trvalý vzťah s takýmto začiatkom nemôže fungovať . Výčitky a samé výčitky prídu. Avšak málokto z tejto skupiny ľudí to už nezopakuje. Hranica sa zlomila a sme to schopní zopakovať znova a znova.

Princípy a ideály sa strácajú v nedoziernej diaľke a my sa cítime čím ďalej viac stratení, nešťastní, zlí, ubolení zo sveta. WICKED WORLD. V takom žijeme, presne tak. Cestou stratíme ľudí, ktorí naše správanie nie sú ochotní akceptovať, lebo buď niečo také nezažili, alebo povedzme že ľudia radi odsudzujú a vedia to spraviť veľmi bolestne. Potom sú to ľudia ktorí to proste nepoznajú, nechcú poznať, a život im beží tak, že to v živote ani nespoznajú. Tú hnusnú prázdnotu, obrovskú bolesť a samotu aj keď ste v spoločnosti obklopení mnohými ľuďmi.  Vlastne, hnusní ľudia ONI všetko zapríčinili. Prečo mám JA byť k nim ohľaduplný keď oni neboli a nie sú? Prečo ja mám brať ohľad na nich? Nie je dôvod a pokračujeme v ceste skazy, teda našej vlastnej skazy, toho ľudského čo v sebe máme. A čím ďalej viac nás to menej bolí a menej mrzí. Akurát jediný, kto sa na nás usmieva je zlý koniec, pretože takáto cesta k ničomu inému nevedie. My si to síce uvedomujeme, ale nie sme schopní proti tomu už nič spraviť. Výsledok je jasný.

Jediné čo nás môže zachrániť sú ľudia ( áno tí hrozní zlí nespravodliví nechápajúci ľudia), ktorých sme cestou stretli, ešte keď morálny úpadok nebol jasný a riadili sme sa princípmi, tými správnymi životnými princípmi. Sú tu pri nás a pre nás, aj keď sme im stihli toľkokrát ublížiť. Stále v nás vidia niečo, čo my sami už dávno nie. Či sú to kamaráti, rodina, bývalí partneri, priatelia...sú tu a pomôžu, pokiaľ ešte my aspoň trocha chceme.  S pomocou práve ľudí sa môžeme vrátiť tam, kde sme už nedúfali byť. A môže to z nás spraviť silnejších a lepších ľudí, ktorí budú pomáhať ostatným, neodsudzovať, pretože sami sme boli súdení, koľkokrát neprávom, pretože aj keď žijeme v skazenom svete, je to len svet ktorý sme si sami vytvorili, nikto iný ho za nás takým nespravil.

Nie všetkým je dožičené stretnúť týchto anjelov strážcov a ich nešťastie trvá alebo už sa ich trápenie ukončili na psychiatri, v nemocnici, smrťou. Takto sa ľuďom nedá dlho žiť. ( Hovorím ľuďom, pretože tí ktorí sa nenarodili so svedomím, neboli im vštepené aspoň isté morálne zásady, tým ťažko hovoriť ľudia).

Áno, písala som hlavne o svojich skúsenostiach,  a stále pochybujem, že som dobrým človekom a bojím sa že zas a znova niečo pokazím. Tak strašne sa toho bojím. Nechcem ubližovať a nechcem, aby bolo znova ublížené mne. Našťastie, mám dosť ľudí, ktorý ma držia nad hladinou, aby som sa nepotopila niekam, skade už niet cesty späť.

A tak prosím, ľudkovia, neodsudzujte nás, tých, čo nevedeli čo s pokazeným životom, neboli a nie sú dosť silní. Ak je to vo vašich silách pomôžte, neviete kde sa ocitnete raz vy a či práve vy nebudete potrebovať pomoc. Všetko sa raz vráti, skôr či neskôr. Ja si uvedomujem, že veľa nesprávnych vecí, ktoré som spravila sa mi vrátia. Dúfam, že to dokážem ustáť. Život nie je ľahký, a práve preto je taký krásny, keď po všetkom nešťastí vás prekvapí niečím krásne neočakávaným, a uvedomíte si krásu obyčajných vecí, ktorú by sme pravdepodobne bez poznania toho zlého nevnímali. A radšej prajem ľudom nech sa im vráti všetko to dobré čo spravili, ako to čo im nevyšlo.