Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Zlodej príbehov - pokračovanie 30

24. 01. 2008
1
4
1202
Autor
R.P.

     Kľačím pred slobodou, pravdou, voľnosťou. Môžem sa jej dotknúť, ale nechcem. Nechcem lebo nemôžem. Hnusil by som sa sám sebe, keby som to urobil a zostalo by vo mne ešte niečo živé. To, čo by prežilo, bolo by samo sebe odporné. Som ako kameň na dne jazera, hoci by som mohol byť vetrom v korunách stromov. Ak spravím krok v pred, roztrhá ma to na kusy. A predsa cítim nádej. Zvrátenú, dobitú a otrhanú, no predsa vznešenejšiu než hviezdy na nebi. V duchu kráčam po spálenisku minulosti. Z veľhôr je popol, zo vzdušných zámkov ruiny. Uprostred toho všetkého stojí osamotená postava. Šaty má roztrhané, telo doráňané, tvár potriesnenú vlastnou krvou. Je vyčerpaná, stratila svoj domov, stratila všetko, no predsa tam stojí. Stojí pevne ako kmeň tisícročného stromu a rosa jej padá k nohám. Stojí a čaká, kým jej ďaleký dážď nezmyje slzy z líc. Stojí a čaká, kým opäť nevypučí prvý kvet.

     To je nádej. Nesmrteľná ilúzia v našich srdciach. Stále živá v našich očiach, stále mŕtva v realite života. Stojí na pomedzí, na hranici medzi životom a smrťou akoby nebola ničia, akoby nikomu nepatrila a predsa je naša. Už chápem, už viem čo treba urobiť. Ja sa pohnúť nemôžem, ale nádej, prežívajúca vo mne sa pohnúť môže. Ja s ňou môžem pohnúť. Je moja. Všetko, čo musím urobiť, je prinútiť ju urobiť jediný krok, zodvihnúť nohu spočívajúcu v krajine podsvetia a preniesť ju do krajiny života. To je moja jediná nádej, priviesť svoje polomŕtve sny k životu.

     Ale ako? Ako to mám urobiť? Ako mám prinútiť imaginárnu nohu, ktorá váži aspoň tisíc ton, aby sa zodvihla?

     Silou vôle, silou svojho ducha, zaznelo mi v odpoveď.

     Je to celé zamotané. Každé pradeno osudu je nielenže samo osebe nerozlúštiteľne zauzlené, ale navyše sa vpriada do miliónov iných a tak spolu vytvárajú jeden obrovský neforemný uzol, ktorý nedokáže nikto rozmotať. Jediné, čo vieme pri pohľade naň povedať je, že všetko súvisí so všetkým a zároveň nič s ničím, a kto dokáže rozlúštiť túto hádanku, buď sa zblázni, alebo sa stane bohom.


4 názory

martinez
25. 01. 2008
Dát tip
na připomínku si nevzpomínám... ale ano, tohle místo se mi moc líbí :o)

R.P.
24. 01. 2008
Dát tip
martinez, ďakujem za pripomienku, už som to opravil:)a dúfam, že tá vetička sa ti páčila:) vlockaa, nevadí, keď sa rozrečníš a rozfilozofuješ. ja to mám rád. rád si prečítam, čo moje slová vyvolajú v iných ľuďoch. a navyše príbehy sú aj o tom. nie sú len na to, aby sa čítali a prežívali, ale aby sa nad nimi človek aj zamyslel a možno aj poučil:) vďaka vám obidvom kočice:))

vlockaa
24. 01. 2008
Dát tip
:)mozno netreba nic rozlustit...tiez som sa casto snazila pochopit nepochopitelne veci...chcela som mat moc nad tym, co mi vzdy unika a bude unikat...taky je zivot..pekne si to povedal, je to ako byt kamenom na dne jazera...tiez o tom pisem v jednej basni, ze som ako kamen, ktory zviera ciasi ruka, mozno ruka dietata co hadze zabky:)tak vnimam ze som v bozej dlani...ako nieco dost cenne na to, aby ma ta ruka ochranila, ked budem letiet do stratena...stale zostanem v pohlade, mysli, vedomi boha, kdekolvek budem..on da smer mojmu letu...citim ten dotyk a silu ktoru do mna ta ruka vlozila... viem, co je bezmocnost..to, ked clovek nedokaze urobit krok do neznama a citi sa paralyzovany, ked strati blizkeho cloveka alebo zasiahne smrt...vtedy viem, ze bez tej sily zvonka to nejde...clovek potrebuje uverit..komunikovat s vyssou bytostou, ktorou je boh...nepoznam nic krajsie na svete...nic zazracnejsie ako okusit, ze ktosi mocnejsi dokaze premenit to co sam nedokazes na skutocnost... ...prepac ze som sa rozrecnila, rada filozofujem:)

martinez
24. 01. 2008
Dát tip
Som ako kameň na dne jazera, hoci by som mohol byť vetrom v korunách stromov...

Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru