Sama sebe si

Cez sklo na mňa hladí pár očí.

Sú moje? Majú takú zvláštne zelenohnedú farbu zmiešanú s hnedozelenou, takže zrejme áno.

Smutný plamienok tlejúci v ľadovej iskre pohládza mihalnice.

Som to ja. Viem že ona, tá v skle je ja a že ja som ona, takže my dve sme substancia jednej osoby.

Vidí ona mňa keď ja ju áno?

Cíti moju prítomnosť keď mňa opája horkosť a do hlavy sa vkráda horúčka uvádzajúca ešte stále pulzujúcu krv do teploty varu z pocitu, že tam niekde je?

Dýcha?

Necítim žiaden náznak a ani vlas sa nepohol.

Tvári sa tak skutočne smutne, až začínam veriť že i mňa oblápa smútok a spolu s gravitáciou ma ťahá pod zem.

Pod lúčom tmy čo presakuje otvoreným oknom sa zjavila slza.

Bezcieľne kopíruje reliéf líca a hľadá útočisko v strnutých perách.

Sklenený obraz až teraz urobil prvý pohyb. Spakruky utrel cestičku čo zanechala kvapka.

Nebuď smutná, vravím, neplač.

Nejde to. Nejde potlačiť príval ťažoby čo na mňa dopadol.

Tak budeme plakať spolu. Si ja a ja som ty, a ak mám s niekým pokropiť večer, tak sama so sebou.