človečina

Bojím sa, že neviem kto si

človek...

A máta ma tá predstava

že ja

v kaluži života niekde za rohom času

vyzerám presne ako ty

hmota

čo sa oddáva vráskam mamonu

a kupuje za pozlátko krásu

ktorú nedocení.

Si bytosť svetská

ktorá hubí a slastne rozťahuje korene

na matke zemi.

Si hlísta tohto ozónu

a mne je na zvracanie

že aj keď len na krátko

ale aj moje kroky

pomalé

smutné

lížu ten istý prach.

Nosím tvoj kríž

lebo na svoj som príliš silná.

Neplytvaj slovom či sekundou

pretože nepochopíš

že bytie s tebou

znamená pre mňa

platiť daň za pozemské peklo

ktoré ma vraždí

klíči vo mne

ktoré ma stretlo v útrobách sveta.

(Nitka osudu,

si pre mňa príliš krutá.)

Vylož na stôl pravdu

a povedz, čo si zač.

V kom bdieš

kadiaľ chodíš

či si živá

a či len mátoha blúdna

 pochabá

ktorá  v spánku okráda

o ilúzie a tekutosť života.

Vplietaš mi do vlasov hrebeň

plný jedu

a rozprávku prerábaš na poému reality.

Zmazávaš dobro v zárodku

a sama

bytosť mnou nepoznaná

Ty sama chceš vlastniť každú  jej stránku.

Nemôžeš byť niekým, človek.

To sa ti nepodarí.

Môžeš zažať vo mne šero

alebo vzkriesiť slnko

ale budeš pre mňa nepodarkom

zhlukom slabík

čo náhodne sa vyskytli v šlabikári

a vytvárajú obrazu falošný rám.

Kúp si raj

vlastni vesmír

buď si zvláštny tvor

ale atribútom tvojím bude slovo sám.

Ortieľ máš už daný.

Rozpájam putá aj keď ku nim nemám kľúč.

Nedám seba spútať

uväzniť, či zabiť s tými

ktorí zatvárajú dvere

aby druhí na ne klopali a nevstúpili dnu

ktorí zastrú svetla lúče

aby tak navždy pochovaný

v nevedomosti

či slepej viere

prišli o nežnú

prostú

a tak vzdialenú

tmu,...

---